Ako to bolo s Libušou a Přemyslom naozaj

Keď som sa dozvedela o celosvetovej aktivite britského nakladateľstva Canongate, ktoré v roku 2005 oslovilo súčasných spisovateľov, aby akýmkoľvek novým spôsobom prerozprávali ľubovoľné staré mýty, veľmi som bola zvedavá, kto bude prvým odvážlivcom v našich končinách a aký mýtus si zoberie na pretras. Moje očakávania vzrástli po tom, ako ma uchvátila Margaret Atwoodová s jej feministickým pohľadom na príbeh Penelopy. Minulý rok sa objavil prvý český odvážlivec, Miloš Urban. Ideálny kandidát na túto prácu!

Miloš Urban je typický postmoderný autor, v ktorého textoch skúsený čitateľ nájde množstvo odkazov a parafráz na ďalšie diela. Pritom si však na svoje príde aj čitateľ, ktorý nerozpozná žiaden odkaz a nepozná pôvodný zdroj, resp. ktorý necíti potrebu po odkazoch v texte pátrať. Urban je skvelý rozprávač a všetky jeho odkazy sú bohatierske bonusy pre vnímavého čitateľa, pretože aj bez nich je jeho text pastvou pre mozog. Prostredie, v ktorom sa dej odohráva, dokáže vylíčiť tak plasticky, že čitateľovi pred očami priam ožíva a odvíja sa ako film.

Presne tak sa Urban zmocnil aj staročeského mýtu o kňažnej Libuši. Keď zapátram v pamäti, zo školských čias sa mi Libuša vynorí tak, ako ju zapísal Alois Jirásek v Starých povestiach českých aj s tým archaicky neprirodzeným jazykom. V predstave mi vyvstane Libuša ako taká statná postaršia operná diva v nepoškvrnenom bielom rúchu, pred kašírovanými dvojrozmernými kulisami s rovnako plochými postavami okolo nej.

Urban, až na pár osviežujúcich výrazov ako bog alebo žrec, nepotrebuje žiaden archaický jazyk, aby nás vtiahol do živej minulosti. Prostredie zaplnil plnokrvnými postavami s ľudskými pohnútkami a konaním, ale najmä množstvom bohov a bôžikov a sem-tam aj nejakých zlých ďasov. Ich konanie, ako aj samotné prepletenie s ľudskými postavami je rovnako prirodzené a uveriteľné. Miestami sa v tom božskom dave až stráca samotný mýtus a hlavná hrdinka Libuša. Lenže tá stojí za pozornosť a pozorovanie. Nie je to žiadna múdra a pasívna žena, ktorá len sedí na stolci a riadená vyššími silami, tak trochu v tranze, ako keby požila nejaké látky, spravodlivo súdi spory svojho ľudu. U Urbana je to mladé nezrelé dievča, pochybujúce, rebelujúce a zvádzajúce boj so zodpovednosťou, ktorú jej v takom mladom veku naložili na plecia. No a Přemysl, jej budúci ženích, ten už je kompletne sedliak z mäsa a kostí. Keď ho Libuša ako rozochvená nádejná nevesta hodnotí kritickým okom, neujde jej, že je postarší, ale stále príťažlivý, síce s bruchom, našťastie len mierne klenutým.

Nebudem prezrádzať, ako to celé dopadne, veď to ste si mali naštudovať už dávno a napokon, o ten happy end v tejto knihe skutočne nejde.

Na môj vkus je príbeh všelijakými božstvami až mierne prepchatý, čo však v doslove sám autor priznáva ako zámer. Uchvátila ho totiž Encyklopédia bohov od Michaela Jordana, najmä bohatý výpočet slovanských božstiev. Dodatočne ho trochu sklamalo, že slovanské božstvá do knihy doplnili spolupracovníci v českej redakcii, takže krása našich božstiev zostala čitateľom iných prekladov pôvodnej knihy nedostupná. A tak im vzdal hold aspoň v tejto svojej.

Tak a teraz sa môžem konečne vrhnúť na Klimáčka a slovenský príspevok do tohto projektu.

Miloš Urban: Pole a palisáda.
Argo, Praha 2006, 129 strán.

Knihu na recenzovanie poskytlo internetové kníhkupectvo Martinus.