Priestrel hlavy bolí menej ako odreté koleno

Je to také ošúchané klišé z filmových trilerov. Človek s čistým priestrelom hlavy alebo časti tela, so sekerou, nožíkom či iným prapodivným predmetom zaťatým do tela čulo pobehuje po pľaci a vôbec netuší, čo sa deje s jeho telom. Až keď sa zbadá v zrkadle, alebo sa mu prestane pozdávať vydesený pohľad ľudí naokolo a všimne si zakrvavené ruky, až vtedy zistí, že s ním nie je všetko v poriadku. So slabšími povahami to až v tej chvíli sekne o zem, silnejšie sa začnú zháňať po šitíčku. Až donedávna som si myslela, že to je len taký scenáristický výmysel na šokovanie diváka, predĺženie dramatickej scény či zvýšenie napätia.

Dočítala som sa však, že priestrel hlavy vraj bolí skutočne menej ako odreté koleno. A nie je to len preto, že telo bolesť krátkodobo nevníma, lebo je v šoku, ktorý slúži na to, aby poranený neodpadol od bolesti a vládal utiecť do bezpečia. Ale týmto smerom uvažovania k pravekým inštinktom ideme dobre a blížime sa k prapodstate. Kontroverzný český profesor biológie Stanislav Komárek vysvetľuje tento paradox tým, že vnímanie bolesti sa u nás vyvinulo dávno v predtechnologických dobách a slúžilo na to, aby nás upozornilo na zranenia, ktoré boli ako-tak liečiteľné bez pomoci zázrakov modernej medicíny a farmácie, najčastejšie dostatkom tekutín a pokojom na lôžku. Po zlomenine, pretrhnutí šľachy či silnom údere nás bolesť prinúti odpočívať, takže poranenie sa môže rýchlejšie zahojiť. Bolesť je teda súčasť akejsi samoochrany tela. Je varovným signálom, ktorý nám hovorí, že niečo v našom tele nie je v poriadku a máme zvoľniť tempo, lebo zomrieme. Možno zomrieme aj tak, aj keď tempo zvoľníme, ale bolesťou sme od tela dostali poslednú výzvu pred odchodom.

No s čistým priestrelom hlavy naše gény nejako nerátali, rovnako ako nerátali s tým, v akých krkolomných stavoch nás dnešná medicína dokáže udržať nažive. Čo je však horšie, gény nepočítali ani s modernou farmakológiou, ktorá nielen lieči, ale celkom účinne tlmí bolesť. Keď to raz vieme, že to ide celkom ľahko, že si stačí dať tabletku a nebudeme sa trápiť, tak si ju rýchlo dáme a nepôjdeme na nepríjemné vyšetrenia, nepôjdeme si dať pokoj na lôžku, lebo vždy je tisíc vecí dôležitejších. A tak hltáme tabletky a ďalej fungujeme naplno, až pokiaľ nás skutočné príčiny bolesti nezrazia k zemi a ani Boh, ani doktor House nám už nepomôžu.

Len blázon nevníma varované signály a vrhá sa do nebezpečných situácií hlava-nehlava. Ťukáme si na čelo, krútime hlavou a hovoríme si, že na to jedného dňa ten blázon zakape. A pritom sa často správame ako blázni sami, len to pri pohľade na ružovú tabletku vyzerá oveľa sofistikovanejšie. Pritom by možno stačilo vypnúť komp a ísť sa prejsť, ľahnúť si, alebo sa poriadne pár nocí vyspať.