Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ján Kúkel | 11.4.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Podlá vražda hájnikovej ženy nešťastnou náhodou

Blank

Manželstvo je inštitúcia, ktorá sprevádza ľudstvo už celé tisícročia. A ako ľudstvo, tak aj manželstvo má za sebou búrlivý vývoj. Prvou formou sobáša doloženou na našom území je mimoriadne romantický únos manželky. Tej sa totiž nik nepýtal, či chce byť unesená. Ďalším stupňom bola kúpnopredajná zmluva, ktorou si manžel alebo jeho zástupca kupoval nevestu, tá totiž na takýto akt nebola spôsobilá. Rozhodujúcim spôsobom sa do tohto vývojového procesu vložila katolícka cirkev, ktorá postupne presadila ako jedinú formu cirkevný sobáš podľa zásady „consensus faciat nuptiae“ (na manželstvo je potrebný súhlas oboch stránok). K právoplatnosti manželstva nestačilo jeho prosté uzatvorenie, bolo treba ho aj konzumovať, teda vykonať súlož. Uzavrieť manželstvo teda nebol veľký problém. Horšie to bolo s jeho ukončením. Manželský zväzok mohol byť rozlúčený, ak sa ukázalo, že jeho uzavretiu bránili určité skutočnosti, ktoré neboli známe v čase uzavretia sobáša (napr. impotencia). Ďalšou možnosťou ukončiť manželstvo bol rozvod od stola a lôžka, pričom však rozlúčení manželia nemohli opäť vstúpiť do iného zväzku.
Počas obdobia, o ktorom bude reč, už bolo možné dosiahnuť rozvod aj na civilnom súde, ale dokazovanie bolo zložité a výsledok nie vždy istý. Bol tu však jeden istejší spôsob. Keďže smrť znamenala automatické ukončenie manželstva, niektorí siahli práve po takomto kroku a svoju polovičku zniesli zo sveta. Náš dnešný príbeh však rozpráva skôr o tom, ako dosiahnuť ukončenie manželstva nechtiac, nešťastnou náhodou. Alebo že by to bolo inak?

Hájnik a jeho veselá manželka
Krištof Tannleutner si nežil zle. Bol zamestnaný ako hájnik na ostrove Pečňa*. Medzi jeho povinnosti bolo dozerať na to, aby pytliaci alebo iné živly nekradli z ostrova drevo, tŕstie alebo si tam neprišli po načierno ulovenú zverinu. Toto všetko totiž patrilo mestu a to bolo veru prísnym vlastníkom. Zato však mal slušný plat, prácu na čerstvom vzduchu, trocha adrenalínu pri poľovačkách a dom v Podhradí s výhodnou polohou hneď vedľa hostinca a kolkovej dráhy. Jediným jeho problémom bola manželka. Rada si zatancovala s cudzími mužmi a jeho mohlo aj roztrhnúť od žiarlivosti. Scéna pre tragédiu bola pripravená, už sa čakalo iba na zápletku.

Dňa 11.7.1773 sa Krištof vybral do kostola, aby sa tam vyspovedal, tak ako každú nedeľu. S odľahčenou dušou a prázdnym žalúdkom sa vrátil domov, kde ho už čakala manželka s obedom. Pokojne pojedli a Krištof plný nových síl sa rozhodol, že si takto pohodovo sa vyvíjajúce popoludnie spríjemní partičkou kolkov a pohárom piva. Hostinec Kameňolom bol od jeho domu iba pár metrov, tak sa doň vybral. Po pár hodinách a pivách sa vrátil domov príjemne unavený. Ale tu ho čakalo nemilé prekvapenie. Manželka nebola doma a on nemal kľúče. Keďže bol hlavička, hneď mal hotový náhradný plán. Vráti sa do hostinca, dá si niečo na pitie a počká na manželku. Ako si pomyslel, tak aj vykonal. Jedinou trhlinou v jeho pláne sa ukázala byť manželka. Tá sa teda domov neponáhľala. Po hodinke ho čakanie omrzelo a vydal sa ju hľadať. Ani ho veľmi neprekvapilo, keď ju našiel v neďalekej tanečnej sále. Viac ho prekvapilo, ba priam naštvalo, že ju videl tancovať s akýmsi fešákom. Neváhal ani sekundu, pribehol k tancujúcemu páru a, znalý etikety, oslovil najprv pána: „Počúvaj, tancuj si so svojou ženou a nie mojou.“ Následne sa obrátil na manželku a dôrazne ju požiadal, aby s ním šla domov. Manželku ani nenapadlo, aby takto skoro ukončila zábavu. Zlomený a urazený Krištof odišiel do výčapu a dlho si dodával odvahu. Avšak namiesto nej si dodal „veľkú opitosť“. Po zozbieraní akej - takej odvahy a sebaúcty dobehol okolo jedenástej hodiny za manželkou, že si ju odvedie domov. Ale ona na neho kašľala a iba poprosila svojho tanečného partnera, aby manželovi kúpil víno, nech môžu nerušene tancovať ďalej. Rozzúrený manžel víno odmietol, vylial ho sokovi do tváre a už sa mlátili hlava-nehlava, kým ich od seba neroztrhli prizerajúci sa ľudia. Krištof opäť putoval do výčapu a manželka na tanečný parket. Až okolo tretej hodiny rannej si prišla po už silne podnapitú polovičku. „Krištof, prosím ťa, poď už domov,“ vyzvala ho. On sa zodvihol a šiel. Počas cesty domov sa neustále hádali. Svedkovia počuli, ako sa vyhrážal manželke: „Zavri si hubu Lisl, lebo ťa prehodím cez dvere!“ V takejto družnej nálade dorazili do svojho domu a zavreli za sebou dvere.

Čo sa stalo za dverami, nevedel nikto s istotou povedať. Jediný dvaja prítomní z rôznych dôvodov mlčali. Manželka bola mŕtva a manžel mal okno. Výsledok však známy je. Zaznel výstrel a keď sa zbehli svedkovia, videli nebohú Lisl ležať na zemi s prestrelenou hlavou. Pri chladnúcom tele sedel manžel, plakal a vyčítal si: „Čo som to urobil, veď ja som zabil svoju milovanú Lisl. Ja som jej to nechcel urobiť.“

Šikovný obhajca urobil z podlého činu vraždy zabitie nešťastnou náhodou
Súdna mašinéria sa dala okamžite do pohybu. Páchateľa našli v Jezuitskom kláštore, kde sa pokúšal ukrývať, odviedli ho do väzenia a tam ho podrobili výsluchu. Našli dostatočný počet svedkov a za pomoci miestneho streleckého majstra Vincenta Kojanicza vykonali podrobnú prehliadku miesta činu a expertízu strelných zbraní, ktoré hájnik vlastnil. Našli aj tú, z ktorej sa strieľalo. Mestský fyzikus Gašpar Clemente po prehliadke konštatoval, že vľavo na zadnej strane lebky je vystrelená diera vo veľkosti 3x 3 cóly (7 x 7 cm) a po odstránení vrchnej časti lebky zistil, že ľavý mozgový lalok je celý poškodený, ako aj tepna, ktorú pokrýva sčernetá krv. Vďaka všetkým svedectvám sa podarilo pomerne presne zrekonštruovať osudný večer s výnimkou osudných záverečných minút.

Napriek tejto slabine v obžalobe sa 13.9. 1773 konal súd s Krištofom Tannleutnerom. Zástupca mesta ho obvinil že, „neohliadajúc sa ani na božské, ani ľudské zákony, zlomiac posvätné puto manželské, strelil svoju manželku do hlavy takým spôsobom, že okamžite umrela, spáchajúc tak podlý čin vraždy manželky, ako aj násilného porušenia manželského zväzku“. Na základe toho prirodzene žiadal pre obžalovaného trest smrti. A veru asi by pred trestom neunikol, keby nemal za obhajcu Jána Kubinszkého. Elegantný šľachtic, prvotriedne oblečený s bezchybným vystupovaním. Postupne, metodicky, ale aj s primeraným pátosom, zničil všetky dôkazy obžaloby. Využijúc nedostatok priamych dôkazov ohľadom priebehu trestného činu, spochybnil úmysel zabiť a navrhoval prekvalifikovať trestný čin vraždy na zabitie nešťastnou náhodou. Ďalej sa snažil sudcov, inak samých mužov, obmäkčiť tým, že im vhodne volenými slovami pripomenul, že zavraždená sa „chovala počas celého večera nevhodne a namiesto plnenia si povinností v domácnosti, lascívne tancovala“. Tým, že nechcela ísť domov a ani odovzdať kľúče spôsobila, že „manžel ju musel čakať v hostinci, čím si spôsobil opitosť a nahromadila sa v ňom zlosť“. A nakoniec prišiel aj s vlastnou teóriou o priebehu nešťastnej udalosti. Obžalovaný vraj chcel manželku, ktorá sa snažila dostať cez dvere, iba nastrašiť a celou silou tresol puškou o kuchynský stolík, ale puška bola nabitá, samovoľne vystrelila a nešťastne zasiahla obeť do hlavy.
Ako sa proces rýchlo začal, tak sa postupne začal vliecť. Až na základe listu obžalovaného, zo 7.1.1774 , v ktorom žiadal súd o urýchlenie vynesenia rozsudku a tiež vyjadril nádej, že rozsudok bude pre neho priaznivý, sa veci pohli dopredu. Už 12.1.1774 súd naozaj rozsudok vyniesol. Pri svojom rozhodovaní sa v mnohom nechal inšpirovať argumentáciou obhajcu a uznal, že sa obeť správala nevhodne, že nebol dokázaný úmysel, a že teda šlo o nešťastnú náhodu. Obžalovanému vymeral trest väzenia na jeden rok odo dňa zadržania, každý týždeň tri dni verejných prác a 25 solídnych úderov palicou.

Nakoniec

Ján Kúkel  viac od autora »
Vaše reakcie [12]

?