Cudzoložstvo v Bratislave

Dnes konečne do nášho seriálu pridáme jednu ingredienciu, ktorá tu už výrazne chýbala. Áno, vážení priatelia, bude sex. Ale nebolo by to celkom s kostolným poriadkom, keby sa tu nevyskytla aj obligátna kvapka krvi. Dnešnou témou je totiž cudzoložstvo (adulterium). Tento trestný čin bol počas celého stredoveku považovaný za mimoriadne závažný. Cudzoložník totiž porušoval jedno z desiatich božích prikázaní. Ten, kto sa previnil cudzoložstvom, mohol čakať prísny trest, nezriedka trest smrti. Predovšetkým ženy čakala smrť mimoriadne útrpná, mohli byť okrem iného utopené či zakopané. A keďže ani antikoncepcia nebola na takej úrovni ako dnes, tak sa z cudzoložnice často stávala aj vrahyňa detí, aby tak zakryla svoj poklesok.
V 18. storočí aj v oblasti posudzovania cudzoložstva nastala zmena. Trestom zaň býval väčšinou žalár alebo telesný trest, ba dokonca sa aj vyrovnávalo nahliadanie na vinu muža a ženy. Dnes tu máme dva príbehy, aby sme videli, ako mohol dopadnúť muž a ako žena. A jedna dobrá správa pre členov fanklubu MUDr. Jána Justusa Torkoša, náš hrdina sa opäť objavuje a zohráva aj pomerne významnú úlohu.

Kočišove zmyselné príhody
Byť kočišom v Bratislave nebol zlý job. Bratislava totiž, ako hlavné mesto Uhorska, ponúkala vždy dosť práce, pričom kočišov bolo málo a mali na prepravu ľudí i tovaru monopol. Vždy sa našiel niekto, kto potreboval odviezť do pomerne blízkej Viedne či Budína. Ale kočiši nepohrdli ani cestou do vzdialenejších končín. Cesta síce trvala dlho, ale finančne to bolo zaujímavé. Niektorí šikovnejší si ju urobili dokonca ešte zaujímavejšou. A Andrej Weingruber bol v tejto oblasti mimoriadne šikovný.

Navonok to bol kočiš ako každý druhý. Bol mešťanom v Bratislave a aj členom tunajšieho cechu kočišov. Všetci ho poznali ako dobrého suseda, vzorného manžela i otca. Keď však nasadol na koč a opustil brány Bratislavy, zmenil sa na nepoznanie. Jeho praktiky odhalil až osudný prípad Rosiny Tusingerovej z Viedne. Jej rodičia ju poslali hľadať si službu mimo mesto. Za vodiča a sprievodcu jej vybrali nášho milého Andreja. Vybrali sa do Banskej Štiavnice, kde sa vraj mala dať zohnať práca u sestry známeho dôstojníka. Po príchode do mesta však hľadané zamestnanie nenašli, a tak sa vrátili do Bratislavy.
Ako prebiehala cesta? Len čo opustili brány Viedne, začal fešný vodič kurizovať dievčine. Tá sa síce podľa svojich slov držala statočne, ale nakoniec priznala že, „počas cesty tam a späť sme trikrát vykonali smilstvo a aj po návrate do Bratislavy v hostinci U zlatej merice“. Rozbehnutému kočišovi však mladá slúžka nestačila. Keď o dva dni nato viezol do Ivánky pri Bratislave Rozáliu Katarínu Kamerovú, taktiež z Viedne, tak spolu „mali trikrát zmyselnú príhodu“. Nedá sa nevšimnúť si, že kočiš bol zaťažený na dievčatá z Viedne, ako aj to, že jeho apetít rástol každou zmyselnou príhodou. Ako mnohokrát, aj jemu ďalšie plány prekazilo tehotenstvo úbohej Rosiny. Keďže bola slobodná, zatkli ju a ona priznala, ako sa jej táto pohroma prihodila.

Na základe jej výpovede, ako aj priznania obžalovaného, ktorého okamžite zavreli do väzenia, sa v Bratislave 29. 5. 1752 konal s Andrejom Weingruberom súd. Zástupca mesta žiadal pre neho, „pretože ignoroval božie i ľudské zákony a s dvoma ženami konal telesné, škaredé, nečestné a chlipné činy“, vylúčenie z radov meštianstva Bratislavy, ako aj exemplárny trest väzenia, aby si jeho činy nedajbože nenašli nasledovníkov. Avšak súd vzal do úvahy žiadosť jeho ženy Uršuly o prepustenie manžela, v ktorej tvrdila, že Andrej je skvelý otec i manžel a tiež živiteľ rodiny, ako i sľub obžalovaného, že sa takýchto činov do konca života vzdá. Nakoniec súd rozhodol o tom, že stratil meštianske právo a dva piatky po sebe mal dostať dvadsať päť úderov palicou. Horším trestom pre neho bolo vylúčenie z radov mešťanov, lebo to automaticky znamenalo aj stratu členstva v cechu, a tým pádom aj stratu výnosnej živnosti. Zároveň to ukončilo jeho právo voliť mestskú radu a volenú obec. A bez odporúčania mestskej rady sa už v žiadnom inom meste nezamestnal a ani neusadil. Stal sa prakticky bezprávnym človekom, človekom bez budúcnosti, ak, pravda, za budúcnosť nepovažujeme službu v armáde či poddanský stav. 

Diabolský plán osamelej meštianky
Niekedy okolo obeda 22. 11. 1748 objavila slúžka vo Wohlgemuthovskom dome v truhlici hrozný nález – mŕtve telo novorodenca. Vedľa spala pani domu, Mária Sofia Wohlgemuthová, pričom množstvo stôp svedčilo o tom, že práve ona je matkou. Pre vážne podozrenie, že ide nielen o trestný čin cudzoložstva, ale hlavne o vraždu dieťaťa, bola okamžite zadržaná a odvedená do väzenia. Ešte v ten deň sa konal výsluch obvinenej. Vyšetrovateľov zaujímalo hlavne to, kto je otcom dieťaťa, keďže jej manžel sa v meste neukázal už viac ako rok. Obžalovaná síce tvrdila, že sa tu pred deviatimi mesiacmi tajne objavil a na poli za mestom „vykonali manželskú povinnosť“, ale po dôraznom poučení, že má hovoriť pravdu, nakoniec všetko priznala. Otcom je vraj neznámy dôstojník v bielej uniforme so zlatou šerpou, ktorý ju oslovil, keď sa vracala z večere od priateľky. Keďže už bolo deväť hodín večer a dôstojník bol fešák, pristala na to, aby ju odprevadil. Dôstojník mal však iné plány. Snažil sa meštianku prehovoriť, aby spolu strávili noc. Tá sprvoti otáľala, veď je predsa počestná meštianka a je to navyše hriech, ale potom sa nechala zlákať rečami zvodcu, veď aj manžel už bol dlho z domu, aj jej otupno bolo. Keď sa oficierovi zazlateli v ruke dva dukáty, nebolo o čom viac dumať. Výsledkom tohto rozhodnutia, okrem príjemne strávenej noci, bolo aj nechcené tehotenstvo. A to veru príjemné nebolo. Tak sa milá budúca mať rozhodla, že to pred všetkými utají. Vymyslela si diabolský plán, že porodí, dieťa zatvorí do truhlice a potom, keď bude dosť silná, tak ho zakope na záhrade. Bolo by sa jej to aj podarilo, ale bola príliš slabá a náhoda do truhlice priviedla slúžku.

Už 10. 1. 1749 sa v bratislavskej radnici konal súd s obžalovanou. Kým cudzoložstvo sa považovalo za preukázané, o obvinenie z vraždy dieťaťa sa rozhorel ľúty právnický boj. Mesto žiadalo hrdelný trest, advokát obžalovanej sa, prirodzene, snažil dokázať jej nevinu. Jazýčkom na váhach mal byť posudok nám už dobre známeho lekára Jána Justusa Torkoša. Ten po dôkladnom preskúmaní mŕtvolky dieťaťa zistil, že nemá žiadne vrodené poškodenia, a teda sa mohlo narodiť aj živé. Ale pod lebkou malo množstvo krvi, ktorá sa tam dostala po násilnom stlačení hlavičky. Avšak nedokázal určiť nielen to, či smrteľné zranenie spôsobil ťažký pôrod, alebo úmyselné stlačenie, ale ani to, či dieťa v čase pôrodu žilo. Aby mal súd istotu, nariadil vypočúvanie za pomoci mučenia. A to konkrétne drvenia palcov na rukách. Obžalovaná aj po takomto veľmi nástojčivom výsluchu zotrvala na svojom tvrdení, že dieťa sa narodilo mŕtve, čím si zachránila život. Súd ju totiž 22. 8. 1749 oslobodil z obžaloby z vraždy neviniatka a na základe listu od manžela ju prepustili aj z väzenia, kde si odpykávala trest za cudzoložstvo.

Napriek rozličným okolnostiam svojich činov obaja previnilci dopadli podobne. Vďaka láske a podpore svojich polovičiek sa dostali zo žalára a mohli pokračovať v živote na slobode. Avšak zážitky spojené so súdnym procesom ich už nikdy neopustili.