Za tie peniaze by ste sa váľali aj vy, to mi môžete veriť

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Reality show, alebo mystifikácia?
Kedysi som si ticho pre seba povedal, že v tejto rubrike sa nebudem venovať masovo obľúbenému fenoménu súčasnosti: reality shows a ich bizarným hviezdičkám. Už aj preto, lebo ma to samého nezaujíma (televíziu nesledujem, a teda ani žiadne reality shows, a všetko, čo potrebujem vedieť, sa dozviem z bulvárnej tlače). Ako sociologický fenomén ma však reality shows zaujímajú. Najmä ak sa z času na čas vymknú svojim osnovateľom z rúk a idú si vlastným smerom. O jednom obrovskom prešľape (prinajmenšom z hľadiska slušného človeka z dobrej rodiny) píše na svojom blogu známy český publicista Karel Hvížďala.

Piško s troma akademickými
V televíznej ére sa človek, ak má trochu šťastia, môže stať slávny raz-dva. Zažil som to aj sám, keď som robil vlastnú talk-show Márna sláva v televízii Luna alebo neskôr pricmrndával Milanovi Markovičovi v úlohe tučniaka za počítačom. Kamkoľvek som prišiel, vždy ma niekto spoznal a občas sa ma aj spýtali, či sa dnes budem váľať po zemi (moja obľúbená činnosť počas Markovičových show, ale za tie peniaze by ste sa váľali aj vy, to mi môžete veriť). Zvykol som zo žartu odpovedať, že zadarmo nikdy. Nad Lunou sa zavreli mútne vody, nad MM Show takisto, a keď teraz idem po ulici, nikto ma nepozná. Maximálne tak hlas, z rozhlasu. Nesťažujem sa, zasa až tak veľa som nezarábal, aby mi sláva zachutila. To Rasťo Piško má všetky dôvody cítiť sa odvrhnutý. Jeho popularita bola ešte pred pár rokmi v rámci národa obrovská, dnes si zvyká na život trochu v závetrí. Nevidím mu do mozgu, netuším, ako to prežíva. Stretol som ho dvakrát v živote, raz v rokoch jeho slávy na večierku jednej cestovky a raz v bare pri televízii Markíza, predebatovali sme vždy celú noc a javil sa mi ako celkom pohodový, inteligentný a skromný chlapík. Tak potom nechápem niektoré jeho výroky. Tu je s ním rozsiahly rozhovor. O svojich údajných alkoholických excesoch napríklad hovorí: „Napísali, že som bol s frajerkou, pritom tá bola v Anglicku. Pivo tam ani nečapujú, len víno. To, že tam sedím s tromi akademickými maliarmi a dvomi spisovateľmi, ich vôbec nezaujíma. Keď si to človek zosumarizuje, je to totálny blábol.“
Je fakt, že som v živote nesedel s troma akademickými maliarmi a dvoma spisovateľmi (povedal by som, že to asi ani nie je spoločnosť, o akú by som vo svojom voľnom čase stál), takže neviem posúdiť, do akej miery to človeka povznáša oproti napríklad situácii, že sedí s troma murármi a dvoma autoelektrikármi.

Folklorista Gruska o Slovensku
Málokedy mám pri čítaní nejakého článku taký intenzívny pocit stotožnenia sa s názorom jeho autora. Slovenský folklorista Viliam Gruska je presvedčený, že Slovensko pustne ako krajina, čo zarastá burinou. Doslovne hovorí: „Náš priestor je podľa mňa vyhliadnutý na likvidáciu odpadu. Keď som bol vo funkcii predsedu výboru Matice slovenskej, prišli také ponuky od zahraničných Slovákov. Sľubovali, že nám dajú veľa peňazí, ale musíme nájsť priestor pre technický aj rádioaktívny odpad. Odvtedy si túto tému pozorne všímam. Existuje návrh, aby každý štát zlikvidoval presne také množstvo technického odpadu – áut, bielej techniky, počítačov – koľko toho vyrobí. Nebude dlho trvať, aby začal platiť. A my tu vyrábame všetko.“ Poniektorí viete, že postavenie Slovenska a iných novoprijatých štátov EÚ ako priemyselno-skladovo-odpadového zázemia „autentickej“ Európskej únie je moja permanentne obľúbená téma. Dopadneme ako to mesto v Indii, kde sa likvidujú a rozoberajú zaoceánske lode – s použitím najprimitívnejšieho náradia – ako termiti.

Zaujímavý tip na dovolenku
Neviem ako vás, ale mňa život na lodi celkom oslovuje. Vedel by som si predstaviť aj trvalý pobyt na hausbóte (ale musel by byť naozaj pohodlný). Asi za to môže Funésov film Topiaci sa stebla chytá a Jirotkov román Saturnin, možno moja láska k tečúcej vode. No a plavba loďou po francúzskych či írskych kanáloch, to musí byť riadne dobrodružstvo, iste porovnateľné s plavbou na katamarane po jadranských prístavoch. Toto neberte ako reklamu, nie som s nimi spriahnutý, len ma to zaujalo ako tip na zaujímavú dovolenku.

Fedor Gál: Rozpad Československa bola chyba
Áno, dodnes si to tak trochu myslím aj ja, hoci čím sme ďalej od toho pre mňa vtedy potupného a smutného Silvestra 1992 dochádzam k stále pevnejšiemu presvedčeniu, že sa vlastne stalo to najlepšie, čo sa mohlo stať. Každý za svoje – poznáte tú vetu. Predsa len sme odlišné národy s odlišnou mentalitou, aj keď si viem hravo predstaviť, že by som žil v Českej republike. Tak ako to urobil bývalý slovenský (či skôr československý) politik Fedor Gál, dnes úspešný podnikateľ, no najmä zaujímavý mysliteľ. Tu je jeho článok na blogu. Myslím, že Slovensko ako krajina s ľuďmi je celkom fajn, ale vždy znova a znova si spytujem svoje vlastenectvo a stále žiadne nepociťujem. Musím sa spýtať spolu s Gálom: Ako mám byť hrdý na štát, ktorý má v základnom kameni vpísané mená ľudí ako Mečiar a Slota? To sa predsa nedá!

Pozitívna diskriminácia v praxi
Na záver tragikomická správa z Číny, ktorá dokazuje, kam vedie pozitívna diskriminácia. V Číne dali postaviť most slepému (pardon, nevidomému) staviteľovi, vzápätí sa zrútil (most, nie staviteľ). Tak to dopadne, keď chce slepý maľovať, chromý tancovať, hluchý dirigovať filharmóniu a nemý robiť advokáta.