Betanzos. Mesto. Vidím tabuľu, vidím písmená, napriek tomu ich nevnímam. Jediné, čo vnímam, sú moje vlastné slová: jedenapolmetra, jedenapolmetra... Dĺžka dvojkroku opakovaná nahlas. Mám rozbité chodidlá a pohybujem sa rýchlosťou deväťdesiatročného deduška. Dôsledok dvojdňovej chôdze po asfaltových cestách s ťažkým batohom na chrbte. Takto som si svoju cestu do Santiaga de Compostela nepredstavoval.
Všetky cesty pútnikov vedú ku katedrále
El Cami?o de Santiago – Cesta svätého Jakuba, alebo Cesta pútnikov. Obyčajne sa tento názov používa výhradne pre tzv. Francúzsku cestu z mestečka Saint Jean Pied de Port, ktorej asi 100-kilometrový úsek je spolu s historickým jadrom Santiaga de Compostela zapísaný v zozname svetového kultúrneho dedičstva. Už menej sa vie o ostatných cestách: O pôvodnej ceste z O Acebo, Severnej ceste z Ribadeo, Striebornej ceste z A Canda, Portugalskej ceste z Tui či Anglickej ceste začínajúcej sa v prístavoch na atlantickom pobreží A Coru?a, alebo Ferrol. Všetky cesty vedú ku katedrále na námestí Praza do Obradoiro. V jej podzemí, v striebornom sarkofágu, sú údajne uložené telesné pozostatky svätého Jakuba.
Compostela – hviezdne pole
Svätý Jakub v Galícii sedem rokov vyučoval evanjelium. V roku 44 zomrel mučeníckou smrťou v Jeruzaleme. Bol sťatý na príkaz Heroda Agrippu. Jeho posledným prianím bolo byť pochovaný v Santiagu. Tým sa začína legenda, ktorej pravdivosť mnohí spochybňujú. Z pôvodného hrobu totiž svätcove pozostatky vyzdvihli dvaja jeho pomocníci. V priebehu siedmich dní ich doviezli do Padrónu neďaleko Santiaga. Na mieste, ktoré bolo počas ďalších 750 rokov úplne zabudnuté, ho pochovali. V roku 813 pozostatky objavil neznámy pútnik. Kopec jasne osvetlený hviezdami dostal meno Compostela podľa latinského campus stellae – hviezdne pole. Alfonso II. postavil na tomto mieste kaplnku a svätého Jakuba vyhlásil za patróna kresťanského Španielska. Jeho popularita dosiahla vrchol v čase prvej križiackej výpravy (1085). Ešte v 14. storočí na toto miesto vykonalo púť viac ako milión pútnikov ročne.
Koniec púte bez povznášajúceho pocitu
Je streda a naša cesta vedie okolo priemyselných hál. Predmestie Santiaga. Viem, že sa naša púť o niekoľko hodín skončí. Tak trochu závidím našim predchodcom. Tí namiesto nevábnych prefabrikovaných kociek veľkoskladov prechádzali po vŕškoch, z ktorých sa im otváral pohľad na údolie s mestom. Nám sa tento pohľad otvorí až potom, čo prejdeme moderným, architektonicky zaujímavo stvárneným sídliskom. Necítim žiadne vzrušenie a už vôbec nemám povznášajúci pocit. Som unavený, smädný a lezie mi na nervy pripekajúce slnko. Jediná myšlienka, ktorá ma intenzívnejšie zamestnáva, je starosť, aby sme si našli čím skôr ubytovanie. Pútnické hostely v propagačných materiáloch vyzerajú hrozne. Na druhý pokus dostávame v hoteli špeciálnu pútnickú zľavu a ubytovanie, ktoré samo je už pre nás odmenou. Ruksaky nechávame v izbe a odchádzame do katedrály.
Katedrála v zajatí tropickej džungle
Katedrála je pôvodne románska stavba. Najkrajšou pamiatkou (pre mňa osobne úplne najkrajšou pamiatkou) je Pórtico de Gloria, brána, ktorá pôvodne tvorila západnú stenu chrámu. V roku 1188 ju vytvoril majster Mateo a predstavuje vrcholné dielo románskeho umenia. Postavy zobrazené na portáli sú v uvoľnenej, veľmi ľudskej podobe. Jedna časť nad bočnými dverami zobrazuje Očistec (mimochodom, po absolvovaní púte by vám čas v Očistci mal byť skrátený o polovicu). Druhá časť Posledný súd. Na tomto mieste vzdávali pútnici vďaku za úspešnú cestu tým, že sa pomodlili s dvoma vztýčenými prstami položenými do koreňov stromu, na ktorom svätí sedia. Rokmi a miliónmi dotykov sa mramor dokonale vyhladil a súčasne doň bolo vyhĺbených päť jamiek. Dnes si už modlitbu na tomto mieste a v tejto polohe pútnici musia odpustiť. Všetky tri stĺpy pôvodného portálu sú ohradené.
Románsky portál je od roku 1750 prekrytý fasádou Obradoiro. V priebehu dvanástich rokov postavil architekt Fernando de Casas, rodák zo Santiaga, obrovskú barokovú budovu zo žuly, charakteristickú vežami, sochami, schodiskami, terasami, vázami a drobnými ornamentmi. Vytvoril dielo, ktoré sa považuje za vrchol španielskeho baroka. Vďaka vlhkému podnebiu je zo všetkých strán obrastené machom a trsmi tráv. Chvíľami katedrála vyzerá, ako by ju práve vyslobodili zo zajatia tropickej džungle.
Z interiéru katedrály sa asi najčastejšie spomína Botafumeiro – kadidlo zavesené na kovovej konštrukcii medzi tridsaťmetrovým oblúkom. V prednej časti kostola ho rozhojdávali ôsmi kňazi. V časoch dávno minulých to robili s cieľom vydymiť pach a choroby, ktoré šli ruka v ruke s pútnikmi po ich ceste. Pútnici sa mali pred vstupom do mesta okúpať, ale... podľa veľkosti kadidla ich snaha určite nebola priveľmi úspešná.
Námaha bola zabudnutá v krypte
V krypte pod oltárom sú uložené v striebornej truhlici pozostatky svätého Jakuba. Boli sme v krypte možno len traja-štyria. Našťastie. Až na tomto mieste som si naozaj uvedomil, že som púť absolvoval. Námaha bola zabudnutá. Spomenul som si na rodinu, na chvíle, keď som si hovoril, že celé je to hlúposť a lepšie by bolo rýchlo sa odviezť autobusom a flákať sa po okolí. Ja, dávno nepraktizujúci kresťan, som sa modlil a do očí sa mi tisli slzy. Netrvalo to dlho. Nechcel som vyzerať ako bábovka.
Ale späť k Jakubovi. Kosti apoštola sa po druhýkrát stratili v roku 1700. Znovu boli objavené pri stavebných prácach v roku 1879. Našli sa však tri kostry. Dve z nich boli označené za kostry Jakubových pomocníkov. Kostru svätého identifikovali podľa lebky. Jedna jej časť bola uložená v kostole v Toskánsku. Odtiaľ ju priviezli a keď presne zapadla do otvoru v jednej z nájdených lebiek, bolo jasné, ktorá kostra je tá pravá. Pápež Lev XIII. v roku 1884 ediktom potvrdil jej pravosť. Ján Pavol II. v roku 1982 potvrdil pravosť tohto ediktu.
Obrovské mystické zážitky podľa Coelhovho Pútnika
Napriek tomu, že drvivá väčšina článkov a turistických sprievodcov hovorí o francúzskej ceste do Santiaga, som rád, že sme sa rozhodli pre Cami?o Inglés – Anglickú cestu. Možno práve pre ten pocit vyčerpanosti, hlúposti, chuti všetko vzdať. Možno práve preto, že prvé dva dni boli len chôdzou po tvrdom asfalte popri ceste, ktorá bola ako hradská vedúc
Ľuboš Vodička viac od autora »
Vaše reakcie [19]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Nefalšovaná manipulácia s fotografiou
Tisíckrát videné, tisíckrát iné
Krakov – veľkomesto s atmosférou mestečka na okraji provincie
Stoka, šperk architektúry a ako to fotografovať
Krásne tunely pre mašinky