Podľa skutočnosti

Že už minule som písal úvodník o realite takej absurdnej, že by bol veľmi smiešny, keby to zhodou okolností nebola pravda? Čistá slabota! Príhoda, ktorá sa mi z prvej ruky dostala medzičasom do uší, siaha oveľa ďalej.

V redakcii istého nemenovaného časopisu práve finišujú s ďalším číslom. Všetci idú na doraz, je im teplo. Niekoho tlačia topánky, niekoho rýchly obed v žalúdku a všetkých dokopy čas. Čaká sa na dorobenie poslednej strany, zhodou okolností PR v mene istej veľkej organizácie vo forme rozhovoru s jej vysokopostavenou manažérkou. Text v poriadku a skontrolovaný, konečne prišla od klienta aj fotografia samotnej manažérky. Dáma po tridsiatke v kostýmčeku, hlava pootočená mierne vpravo a pohľad vizionárky vidiacej až niekam za obzor, ďaleko za hranice vlastného nosa, ktorá limituje rozhľad bežných smrteľníkov. Grafík vezme fotku z mailu a naleje ju na pripravené miesto uprostred textu. Ale keďže ide na ľavú stránku časopisu a manažérka sa pozerala pri fotení doprava, teraz hľadí akoby niekam mimo stránky. Štandardný problém so štandardným riešením. Grafik fotku zrkadlovo otočí, rutinne vráti na pôvodné miesto a manažérka už hľadí smerom k textu, na svoje vlastné slová vyslovené z riadiacej pozície v službe svojmu nadnárodnému zamestnávateľovi. Všetko je, ako má byť, už len poslať finálnu verziu stránky na kontrolu klientovi a telefónom pourgovať, aby si ju pozreli a odsúhlasili.

Redaktorka teda posiela náhľad a po chvíľke sa chystá telefonovať, ale telefón zazvoní sám od seba. Volajú od klienta.

„Tu je asistentka pani manažérky. Mám tu pred sebou tú stránku...“

„A je v poriadku? Už to potrebujeme uzavrieť,“ urguje redaktorka.

„Dali ste tam zlú fotku, treba ju zmeniť!“

„Ale veď to je fotka, ktorú ste nám priamo vy poslali. Pred hodinou.“

„Ale vy ste ju otočili! Pani manažérka si vyslovene nepraje, aby bola na oficiálnych fotografiách odfotená z pravej strany! Vždy sa necháva fotiť zľava, pretože má zľava lepší profil a presne takú fotku sme aj poslali!“ dáva manažérkina asistentka poctivé asertívne výkričníky po každej vete.

Redaktorka chvíľu nie celkom tuší, či presne chápe, v čom je problém.

„No ale veď to je tá istá fotka, len sme ju zrkadlovo obrátili, nevyzerá to dobre, ak osoba hľadí von zo stránky.“

„Nie, nie je! Na tejto fotke je pani manažérka odfotená z pravej strany, takú by sme vám v živote neposlali. Nikdy sa z pravej strany nefotí!“

Redaktorka začína chápať, že stojí na prahu niečo nadpozemského. Drží slúchadlo a pohľadom nájde grafika. Bohužiaľ, ten pozorne počúval, pochopil, o čo ide a už sa od smiechu skrúca na stoličke. Popri tom si síce občas udrie rukou po čele a zakričí „Neverím, neverím!“, ale to redaktorke nepomôže.

„Ale veď ako by sme mohli mať jej fotku odfotenú z nesprávnej strany, keď ste nám ju neposlali? Čo si myslíte, že sme si ju boli naschvál odfotiť z jej horšej strany?“ skúša to logickými argumentmi a dúfa, že to pomôže.

Nepomôže. Asistentka na druhom konci drží svoju pozíciu.

„Ako ja mám vedieť, čo za programy to tam používate. Tú fotku ste obrátili a basta! Mám pred sebou otvorenú tú, čo som vám poslala a pani manažérka sa na nej pozerá doprava. V tom, čo ste mi poslali, sa pozerá doľava. O čom ma to chcete presviedčať?“

„Veď hej, obrátili sme ju, ale je to len zrkadlo. Je to tá istá fotka.“

Redaktorke pomaly dochádza slušná slovná zásoba, ale drží sa z posledných síl. Druhá strana využíva príležitosť a prechádza do protiútoku:

„Tak čo hovoríte, že ste neobrátili, keď teraz vravíte, že ste obrátili. Takto klamete všetkých svojich klientov? Myslíte, že sme tu úplne blbí, alebo čo?“ Pani asistentka pani manažérky znie rozčúlene, určite už za hranicou toho, čo ju naučili na víkendovom kurze asertivity pred tromi týždňami.

„Prosím vás,“ skúša to redaktorka z vyložene submisívnej pozície. „Veď si pozrite tie fotky, na oboch vyzerá pani manažérka úplne rovnako.“

„To ani náhodou. Na tej, čo sme poslali, vyzerá oveľa lepšie!“

„Ale to je nemožné,“ zvolá redaktorka zúfalo, potom odvráti tvár od slúchadla a ostatným v kancelárii nemo hláskuje zreteľné: „Piča!“ Kolegovia sa zhovievavo usmievajú.

„Pozrite, ja sa s vami nebudem hádať. Alebo tam dáte tú fotku, ktorú sme vám poslali, alebo sťahujeme inzerciu z tohto aj z ďalších čísiel!“

„Dobre, opravíme to,“ povie redaktorka a položí bez rozlúčky. Keby to videl jej šéf, nepovažoval by to za profesionálny prístup ku klientovi, ale inak sa teraz nedalo.

Povie grafikovi, aby to nanovo zalomil, nezávisle od toho, že sa bude manažérka pozerať mimo stránky. Grafik povie, že je to proti dizajn manuálu a dobrému vkusu a nemôže to spraviť. Vtedy sa redaktorka konečne rozplače, a tak to grafik nakoniec spraví, ale je nasratý, lebo nebol to deň ani dva, čo nedávno strávil s návrhom pravidiel layoutu časopisu.

O dvadsať minút pošlú stránku ešte raz, klient pošle mail, že je to v poriadku. Kuriér je už na ceste do tlačiarne, keď redaktorke znova zazvoní telefón a podľa čísla opäť volá asistentka pani manažérky. Redaktorka to nechce zdvihnúť, ale dlho zvoniaci telefón si všimne jej šéf, ktorý práve prišiel, a tak sa nakoniec zhlboka nadýchne, v duchu napočíta po grécky do 10 a ohlási sa.

„Dobrý deň, tu je asistentka pani manažérky,“ prihlási sa druhá strana, ale znie úplne inak ako predtým. „Chcem sa vám ospravedlniť. Ja viem, že to je totálna kravina s tou fotkou, ale ja som to proste pani manažérke nedokázala vysvetliť. Ona je strašne ješitná a naschvál sedela po celý čas vedľa mňa. Prepáčte mi to, aj za ňu.“

„Ďakujem, urobili ste mi teraz radosť,“ povie dojatá redaktorka a ešte dodá srdečný pozdrav pre pani manažérku.

Potom to povie grafikovi a ten opakuje „Neverím, neverím“ stále dookola, až kým si cestou z práce s redaktorkou a zvyškom kancelárie nedá štvrtú tekilu.