Karty, pivo a vražda. Fyzikus, aktuár a fiškál.

Spolu s vládou Márie Terézie na územie Uhorska vtrhlo osvietenstvo. Po boku so svojim súputníkom racionalizmom nenechalo kameň na kameni nielen v myslení, ale aj v konaní vtedajších vzdelaných vrstiev. Rodili sa rozmanité systémy, ktoré mali napomôcť spoznať svet a pomaly ho ovládnuť. Rácio nachádzame ukryté takmer vo všetkých dokumentoch od Tereziánskeho urbára až po Ratio educationis. Nás, voyeurov kriminálnych prípadov, však najviac teší skutočnosť, že osvietenstvo preniklo aj do kriminalistiky.

Súdny proces bol pôvodne iba súkromným právnym sporom dvoch strán. A to dokonca aj v prípade hrdelných trestných činov. Ak sa teda nenašiel nespokojný príbuzný zavraždeného a nepodal žalobu, tak sa nik nestaral o potrestanie zločinu. A tu nastala v tomto období rozhodujúca zmena. Pri hrdelných trestných činoch bolo mesto povinné vykonať vyšetrovanie a a podať žalobu. Súdny aparát bol posilnený o súdnych úradníkov, ktorí samotné vyšetrovanie vykonali. Pri vyšetrovaní im išlo hlavne o zistenie objektívneho skutkového stavu a bolo vedené do detailov. Novinkou bola aj spolupráca s miestnymi lekármi pri obhliadkach obetí a určení presnej príčiny smrti. Výsledkom bola väčšia objektivita pri vyšetrovaní a snáď aj spravodlivejšie rozsudky. A zároveň pri takomto postupe vznikali rozsiahle súdne spisy, ktoré potešia každého milovníka súdničiek. Je to proste materiál na nezaplatenie. Veď nakoniec posúďte sami.

Privolaný fyzikus skonštatoval smrť
23. decembra 1756 zobudili bratislavského mestského fyzikusa, teda hlavného mestského lekára, MUDr. Justusa Jána Torkoša čosi po polnoci. Spolu s ďalším kolegom a dvoma chirurgmi* sa mal dostaviť na miesto činu do domu na Dlhej ulici (dnes sú to ulice Laurinská a Panská). Keď sa tam dostavili, zistili, že obeť, 31-ročný majiteľ mlyna a pekár Ján Michal Schwartzehrl, leží v posteli a nejaví žiadne známky života. Čo by v jeho stave bolo aj prekvapením. Pri zbežnej prehliadke totiž zistili, že medzi piatym a šiestym rebrom je asi jeden cól široká rana spôsobená rezným predmetom. Po otvorení hrudníka sa ukázalo, že rana pokračuje aj cez bránicu a cez ňu sa do hrudného koša tlačí časť žalúdka spolu s ďalšími vnútornosťami. Ďalšiu ranu objavili aj na žalúdku, ktorý bol plný jedla zmiešaného s krvou. Tieto zranenia vyhlásili za smrteľné a s tým odovzdali prípad opäť do rúk vyšetrovateľov.

Pri hre v karty sa skôr či neskôr dostaví neprekonateľný smäd
Vyšetrovateľovi, súdnemu aktuárovi** Karolovi Malikovi, netrvalo dlho a našiel korunného svedka. Bol ním Ján Gottlieb Kürth, ktorý bol svedkom nielen samotného aktu, ale aj toho, čo mu predchádzalo. Z jeho výpovede sa dá zrekonštruovať celá nešťastná udalosť. 22. decembra 1756 okolo obeda sa Ján Michal Schwartzehrl rozhodol, že sa konečne zbaví neznámeho dravca, ktorý mu ustavične znižoval stav hydiny chovanej v jeho mlyne. Asi sa sám na túto nebezpečnú úlohu necítil, tak si zavolal kamarátov Karol Kellera a Jána Gottlieba Kürta, aby mu pomohli s odstránením nebezpečného škodcu. V mlyne si vyzdvihli flinty a vybrali sa na postriežku. Avšak dlho sa nič nedialo a už im aj zima bola, tak sa vrátili do mlyna, veď aj tam škodnú budú počuť.
Aby sa uvoľnili, začali spievať a tancovať a neskôr si chvíľu krátili hrou v karty. Proste správali sa ako skúsení poľovníci. Ale poznáte to, pri hre sa skôr či neskôr dostaví aj neprekonateľný smäd. Mlynár teda nechal priniesť množstvo piva, poháre a sviece a poslal svojich ľudí spať. Po vypití nejedného pohára sa nálada priostrila. Povestnou iskrou sa stal domnelý Kellerov pokus o podvod. Hralo sa o peniaze, a tak to domáci pán nenechal len tak. Keď Keller našiel kartu, ktorá mu chýbala, pod stolom, tak ho počastoval vetou: „Ja nehrám karty pod stolom, ale na ňom.“ Táto veta rozpútala veľkú hádku, v ktorej sa obe strany navzájom označili za bláznov, oslov a volov a iných príslušníkov živočíšnej ríše. Nečudo teda, že hádka sa skončila bitkou. Vtedy zasiahol budúci korunný svedok Kürth a oboch kohútov od seba oddelil. Keller sa rozhodol, že ho to tu už nebaví a že je čas ísť domov. Už sa aj obliekol, ale Schwartzehrl zamkol dvere, postavil sa pred ne a povedal: „Ty domov nepôjdeš, ja sa o teba musím postarať ako matka o dieťa.“ Netrvalo dlho a obaja sokovia boli opäť v sebe. Kým mlynár použil bič, tak Keller sa uchýlil k dýke.

Obeť si uvedomila, že stav je vážny a začala horekovať
Po chvíľke ticho v mlyne preťal Schwartzehrlov výkrik a ten sa zrútil v bolestiach na zem. Kürth duchaprítomne nechal priviesť sluhov a poslal ich za ránhojičom. Niektorí sluhovia priniesli víno a masť a začali nimi ranu potierať. Zato Keller iba bezcieľne chodil a drmolil, že zranenia určite nie sú vážne a do dvoch dní bude zranený opäť na nohách. Jeho znalosti medicíny boli obdivuhodné. Medzitým si obeť uvedomila, že jej stav je vážny a začala horekovať, že sa nestihla vyspovedať a keďže je veľký hriešnik, tak určite skončí v pekle. Po krátkom čase sa na miesto dostavil chirurg. Ten mal úplne iný názor na zranenia ako Keller. Vyhlásil ich za smrteľné a nechal zraneného previesť do jeho domu. Tam v ťažkých bolestiach a za viacnásobného zvracania a aj napriek všetkej dostupnej lekárskej starostlivosti vypustil dušu.

Vedecké metódy zachránili obvineného pred sťatím mečom
Ani v osemnástom storočí súdy nepracovali nejako extra rýchlo. Alebo len vtedy, keď bola na to objednávka z vyšších miest. Tento prípad sa dostal pred mestský súd v Bratislave 1. 7. 1757, teda o sedem mesiacov od činu a s prestávkami trval až do 1. 3. 1758. Zástupca mesta, mestský fiškál** Ján Neuhold, žiadal na základe platných noriem, poukazujúc na bolestivú smrť obete, pre jej vraha trest sťatím mečom. Súd po preskúmaní všetkých dôkazov a viacnásobnom vypočutí svedkov i znalcov prišiel k inému záveru. Vzal do úvahy situáciu, za ktorej sa skutok prihodil, aj to, že šlo o obojstrannú potýčku, v ktorej sa slabší Keller v podstate len bránil. Na základe týchto skutočností odsúdil obžalovaného na pol roka väzenia a každý týždeň dva dni o chlebe a vode.

Vedecké metódy, ktoré so sebou osvietenstvo prinieslo, pomohli vyriešiť tento kriminálny prípad. Čo však nezmenili a ani zmeniť nemohli, bolo to, aby sa takéto prípady viac nestávali. To sa napokon nepodarilo dodnes.

* Chirurgovia v tom období neboli lekári, ale remeselníci na úrovni holičov a kúpeľníkov.

** Historicko-právne minimum:
Zvrchovanú súdnu jurisdikciu v chotári mesta Bratislavy vykonávala mestská rada. A to vo všetkých typoch procesov. Nemusela sa vždy zísť v plnom zložení, ale na každý typ procesu bol presne stanovený minimálny počet prítomných radných. V období osvietenstva súdny aparát (súdni aktuári, súdni sluhovia) vykonával aj funkciu vyšetrovateľov a pripravoval spisy pre zástupcu mesta pri súde, teda akéhosi prokurátora. Tým bol mestský fiškál. Obžalovaný mal právo zvoliť si obhajcu zvaného advocatus. Ani fiškál, ani obhajca nemusel mať právnické vzdelanie. Popravu vykonával mestský kat spolu s pomocníkmi, a tí mali na starosti aj mestské väzenie.