11r23p19o14o13i11o14, 9n18p9r20j20c9, p15k15r20j20c9!

Neznepokojujte sa, názov je správne, len je zamaskovaný tou najbanálnejšou šifrou. Vlastne to ani poriadna šifra nie je, len taká hlúpa a banálna hádanka, a predsa, ak by som nemal kľúč, nikdy by som za tými číslami a písmenami neodhalil ich význam.

Ale viem zase iné veci. Napríklad interpretovať básne, hľadať v nich zmysel, o ktorom možno netušil ani sám autor. Nežartujem, len si mastím ego, lebo sa cítim maličký a hlúpy.

Kryptonomikon už som raz recenzovať skúšal, ale vzdal som to, lebo tej knižke nie som dôstojným partnerom. Rozumiem slovám, viem z nich poskladať zmysluplné vety, len im akosi nerozumiem, a tak im musím veriť.

Kryptonomikon ma fascinuje, ale zostávam vonku a o to zreteľnejšie si uvedomujem svoj hendikep. Hľa, literatúra, a humanitné vzdelanie mi nepomáha. Aby sme si rozumeli, nie som ignorant, svet vied exaktných ma fascinuje, svet fyziky, matematiky, geometrie, len doň nedokážem preniknúť. Viem, čo zhruba je Heisenbergov princíp neurčitosti, viem, o čom sú Gödelove vety, a ani s Turingovým strojom som sa na stránkach Kryptonomikonu nestretol po prvýkrát, len im rozumiem asi tak, ako rozumiem kaleidoskopu.

Esteticky, dívam sa na farebné sklíčka uväznené medzi zrkadlami, viem, že to má čosi s optikou a fascinuje ma to, ale nerozumiem naozaj, prečo vznikajú tie krásne mandaly. Len sa mi páčia. Zoči-voči dnešným exaktným vedám som takým Štefanom Hríbom. Nerozumiem tomu naozaj, len ma to nadchýna a kladiem hlúpe otázky, z ktorých odborníkom vstávajú zvyšky vlasov na inak lysohlavých lebkách.

Áno, chcel by som zmysluplné odpovede, ale to by som musel klásť zmysluplné otázky a na to nemám ani inteligenčnú, ani intelektuálnu kapacitu.

Keď Kryptonomikon vyšiel v českom preklade, stal sa mi povinnosťou. Neal Stphenson je totiž jeden z najlepších. Už nie cyberpunkových ani sci-fi spisovateľov, ale spisovateľov, čo beletrizujú poznanie. Sníh, Diamantový věk a aj Velké U môžem čítať kedykoľvek znova. A tým knižkám aj rozumiem, Kryptonomikonu nie. Nie celkom, nie úplne, toho skrytého zostáva stále viac a už nie je ani veľká perspektíva, že sa to zlepší.

Má to príbeh, jasné, že má, veľký, dokonca rozložený do dvoch rovín a odkrýva sa v ňom skrytá história nie šifrovania, ale ľudskej snahy stvoriť univerzálny stroj modelovania základných protoštruktúr, v ktorých už sú obsiahnuté všetky ostatné sekundárne štruktúry a ono šifrovanie je prijateľnou metaforou, ako také čosi sprostredkovať čitateľovi, avšak neorientujem sa dostatočne ani v matematike, ani v informatike a ani v teoretickej fyzike na to, aby som rozumel aj tým častiam románu, v ktorých nás autor vedie za ručičku krok za krokom formálnymi aspektmi šifrovania a odkrýva čosi, čo síce tuším, že tam je, ale vôbec si nie som istý tým, čo to vlastne je.

Skúšal som Kryptonomikon čítať aj inak, len ako veľký epický román a v žiadnom prípade ma nenudil, ani bravúrnym vysokým literárnym jazykom, avšak neraz som sa ocital v pasážach, kde som sa síce mohol kochať vetami, ale nie ich zmyslom.

A tak som si našiel vlastnú cestu, Kryptonomikon je pre mňa románom o jazyku, čímsi ako beletrizovanou alternatívou Saussureovho Kurzu všeobecnej lingvistiky. Je to hlúpe prirovnanie, ale nič výstižnejšie mi nenapadá.

Kryptonomikon ma vyškolil v pokore, podobne ako romány Grega Egana. Rád si len tak čítam, ale možno ešte radšej mám knižky, ktoré sú mi intelektuálnou výzvou. Zmeriam si s autorom sily, väčšinou prehrám a potom sa na autora hnevám, lebo tak sa mi to lepšie zvláda. No občas ktosi dominuje tak výrazne, že premôže aj moju samoľúbosť. A to sa potom skloním do prachu k autorovým nohám a hľadím naňho s nemým obdivom. Taký je Kryptonomikon, v intelektuálnom zápase s ním som prehral, nie na body, K. O. Súboj to bol fantastický, takže mi nerobí žiadny problém priznať prehru.

Ani len netuším, či je Kryptonomikon románom bez chýb, viem len, že jednoducho nemám na to, aby som prípadné chyby odhalil.  

Na záver dve veci.

Mám kamaráta, ktorý sa venuje filozofii matematiky, kocka, vzhľadom na odbornosť sme teda kdesi celkom inde. Radi sa rozprávame, ja mu zvyknem hovoriť o umení, on mne o matematike. Skúšame si navzájom vysvetľovať, čo nás na svojich odboroch fascinuje a hoci sa snažíme, nejde to. Nie celkom. Keď Kryptonomikon vyšiel, s nadšením som mu ho požičal. O tri dni som mal tú takmer tisícstranovú knižku späť. Povedal, že je fajn, pre nás, humanistov, že musíme mať pocit, ako by sme nazízali do sveta za bodom zlomu, ale že jemu sa ten pohľad zdá ako cez kľúčovú dierku. Vidíme fragment čohosi a fragment, ktorý sa jemu zdá skoro banálny.

Druhá vec. Kryptomonikon vyšiel v českom preklade už možno pred rokom a náklad nebol nijako vysoký. V scifistických kruhoch tú knižku predchádzala vynikajúca povesť, zdalo sa, že pre pravoverných fanúšikov to bude povinnosť. Zatiaľ to tak nevyzerá, nezdá sa, že by sa v špeciálkach nejako výborne predával. Keď sme zaviedli reč, prečo je to tak, ktosi poznamenal: „Scifisti majú radi inteligentné dobrodružstvá, ale nie intelektuálne.“

Byť nakladateľom, pošlem Kryptonomikon do sveta s týmto mottom. Lebo najvyššia literatúra je najprv výzvou, potom čítaním. A čítaním vlastne ani nemusí byť.

Ešte k tomu názvu – kľúčom je abeceda.
1A 2B 3C 4D 5E 6F 7G 8H 9I 10J 11K 12L 13M 14N 15O 16P 17Q 17R 18S 19T 20U 21V 21W 22X 23Y 24Z

Stephensom, Neal: Kryptonomikon. Praha, TALPRESS 2006. Preklad Dana Krejčová. 958 strán.
Román poskytol www.martinus.sk.