Spomínanie s Fidelom

Začiatkom mája ma občas prepadnú spomienky na Prvý máj. Na ten predrevolučný, socialistický. Keď sa pochodovalo a skandovalo viac preto, lebo sa muselo, než preto, že by sa chcelo. Keď v krajine vládli múdri súdruhovia a všetok ľud im pomáhal rozvíjať odkaz Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Viem, bolo to dávno. Na niektoré veci som už aj šťastne zabudol. No túto jar som si prečítal pár článkov z kubánskej tlače. A tiene minulosti sa mi znovu jasne objavili pred očami. Tento článok je o tieňoch. Netvrdí a vôbec nechce tvrdiť, že sme tu nemali aj svetlo.

Strana a vláda
Na Kubu zavítal Wu Guanzheng, člen politbyra a tajomník ústrednej disciplinárnej komisie čínskej komunistickej strany. Wu Guanzheng zdôraznil, že čínska strana a vláda pripisujú spolupráci s kubánskou stranou a vládou veľký význam. Týmto tónom referuje o čínskej návšteve denník Granma.
Granma má vo svojom záhlaví napísané: „Oficiálny orgán ústredného výboru Komunistickej strany Kuby.“ Tým čerstvejšie narodeným prezradím, že dva najväčšie československé denníky, Rudé právo a Pravda, niesli podobné hrdé tituly. Jeden z nich bol „Ústredný orgán ÚV KSČ“ a druhý „Ústredný orgán ÚV KSS“. Vlastne nám v skutočnosti nevládla komunistická strana. Vládol nám jej ústredný výbor. Odborne sa tomuto javu hovorilo demokratický centralizmus. V bežnom živote to znamenalo „drž hubu a krok“.
Spojenie „strana a vláda“ sa za totality objavovalo v novinách denne. A poradie, v ktorom boli vymenovávané, zodpovedalo skutočnému rozloženiu moci. Napodiv, keď bolo treba koncom sedemdesiatych rokov oznámiť zvýšenie cien, podľa novín o tomto jave rozhodla – vláda.

Prázdne revolučné frázy, modly minulosti
Tento rok je na Kube štyridsiatym deviatym rokom revolúcie. Takisto tam majú energetickú revolúciu. A Námestie revolúcie. A Leninov park. Lenin bol podľa kubánskej tlače „jedným z najgeniálnejších svetových teoretikov a politikov“. Naopak, o Gorbačovovi si oficiálna mienka asi veľa dobrého nemyslí. Dá sa tak súdiť podľa kritického komentára na adresu kubánskeho profesora žijúceho v emigrácii. Vytýkajú mu, že bol „známy svojou bezhraničnou oddanosťou ideám perestrojky“.
V apríli tohto roku zavítal na Kubu vodca Komunistickej strany Ruskej federácie, Gennadij Zjuganov. Táto strana sa považuje za nástupnícku stranu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Zjuganov priniesol pre Fidela v mene svojej strany pamätnú medailu Veľkej októbrovej revolúcie. A poznamenal, že táto revolúcia sa zaslúžila o pád kolonializmu, o víťazstvo nad fašizmom, a vytvorila najspravodlivejší sociálny systém na svete.

Osobne si myslím, že Nemci by sa s Rusmi o ich naftu v druhej svetovej pobili, nech by už v týchto krajinách vládli akékoľvek režimy. Ale poďme radšej k tomu spravodlivému systému. Je leto roku 1968. Mám desať rokov a som s rodičmi na dovolenke v Rumunsku. Vraciame sa práve domov. Zrazu z rádia začujeme správy, že do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Sme prekvapení, šokovaní. Hranice sú uzavreté. Chceme domov. Ale nemôžeme. Prečo? Krajine, v ktorej vládne najspravodlivejší sociálny režim na svete, sa nepáči myšlienka socializmu s ľudskou tvárou.

Zjednotený ľud
Na Kube vládne jediná strana – komunistická. Ako hrdo oznamuje Granma, 96 percent pracujúcich je organizovaných v jednotných odboroch. Pred prvým májom sa táto jednota prejavuje veľmi markantne. Odborová centrála zvolala zhruba pred desiatimi dňami plenárne zasadnutie. To prijalo uznesenie, ktoré vyzýva všetkých odborárov a všetok kubánsky ľud, aby sa masovo zúčastnili v sprievodoch počas Medzinárodného dňa pracujúcich. Podobnými uzneseniami, výzvami a posolstvami obdarúva kubánsky ľud aj strana. Ľud potom jednotne nastúpi a bojuje za ďalší rozmach revolúcie. (A tu aktuálne zábery z prvomájového sprievodu na Kube. Kto pamätá naše sprievody, zarazí ho tá podoba – masa s transparentmi v uliciach, hudba, papaláši na tribúne, niekto predriekava heslá, masy ich opakujú. A zvonku – pre kamery – to vyzerá dokonca pôsobivo a pomerne vierohodne.)

Počas prijímačiek na vysokú školu sa ma pýtali aj na moju prácu a angažovanosť v Socialistickom zväze mládeže. Keďže som šiel študovať matematiku, bolo to asi veľmi dôležité. Neskôr sa mi už ako tretiakovi dostala do rúk správa nášho celofakultného zväzáckeho výboru. Stálo v nej, že na fakulte študuje toľko a toľko študentov – bolo ich vyše tisíc – a toľko a toľko je v SZM (o jedného menej). Doma som nadhodil tému, či by som nemohol byť tým druhým. Schôdze SZM sa mi zdali nudnými a únavnými. Moji rodičia, obaja učitelia, zareagovali vystrašenými výkrikmi: „Čo si sa zbláznil?“ Mali pravdu. Z členstva v SZM som mal potom aj výhody. Napríklad mi povolili externú vedeckú ašpirantúru. Na internú som sa nedostal. Vraj: „Škoda, aj by to šlo, ale nie ste v strane. Keby ste mali aspoň robotnícky pôvod...“

Kto nás kritizuje, je nepriateľom pokroku
Keď má žurnalista na Kube inú mienku ako strana a vláda, veľmi sa nenapíše. Ak svoje názory publikovať chce, podarí sa mu to až v zahraničí. Tým sa z neho stane renegát, nepriateľ revolúcie a prisluhovač reakčných režimov.

Iné ako profidelovské názory na Kubu by svojimi slovami alebo činmi nemali manifestovať ani cudzinci. Václav Havel si za svoju účasť na medzinárodnej konferencii, ktorá sa zaoberala otázkou demokratizácie Kuby, vyslúžil pomenovanie „pseudodramaturg a exprezident, známy svojím antikomunizmom a usilovným prisluhovačstvom americkému impériu“. Nuž, neostáva nám nič iné, len priznať, že je to naozaj tak:
V roku 1987 John Warhol, starší brat Andyho Warhola, navštívil Medzilaborce. Pokúsil sa vytvoriť tam múzeum, ktoré by vystavovalo Andyho práce. Vtedajšiemu režimu táto myšlienka veľmi nevoňala. No a hádajte, kto za ňu presvedčene loboval svojím podpisom? Samozrejme, zase ten nepríjemný Havel.

Mladý rozhľadený socialistický intelektuál
V článku pre mládež opisuje kubánska tlač nástrahy internetu. Internet by vraj mohla byť dobrá vec, ale musel by sa rozumne a podľa jasných pravidiel spravovať. Takto je sídlom ziskuchtivých medzinárodných spoločností, ktoré sa neváhajú obohacovať na prezentovaní násilia. Mladí ľudia v Japonsku a iných západných krajinách si vďaka internetu poľahky dohodli schôdzky a spáchali kolektívne samovraždy. (V duchu mi v ušiach píska zvuk rušičky. To bol zvuk, ktorý robil vysielanie niektorých zahraničných staníc na našom území málo zrozumiteľným až nezrozumiteľným. Po Nežnej revolúcii tento zvuk ustal.)

A teraz posledný raz predrevolučné Československo. Píše sa rok 1986. Sú tri roky pred Nežnou revolúciou. Zhováram sa s francúzskym matematikom, ktorý k nám prišiel na konferenciu. Francúzština je moja vášeň, a tak sa mu chválim, ktorých veľkých súčasných francúzskych spevákov, spisovateľov a maliarov u nás poznáme. Môj západný priateľ sa čoraz viac usmieva popod nos. Keď vyslovím už asi dvanáste meno, zoširoka sa usmeje a pobaveným, zhovievavým tónom povie: „Áno. Aj ten je komunista.“