Sebadôvera nie je pouličné divadlo jedného herca

Existujú dva druhy sebadôvery. Sebadôvera navonok a vnútorná sebadôvera. Tá prvá sa prejavuje istými gestami, pevným a rozhodným hlasom, priamym pohľadom, presvedčivou komunikáciou. Všetci okolo sú presvedčení, že dotyčná osoba si je istá sama sebou a všetko má pod kontrolou. Či to tak naozaj je, vie len dotyčné osoba sama, poprípade ešte jej staručká pestúnka, ktorá ju v detstve najčastejšie vídavala s holým zadkom.
Druhý druh sebadôvery, ten vnútorný, je vlastne pocitom. Je vnútorným presvedčením. Môžeme ho silne preciťovať trebárs aj v čase, keď sa nám hlas trasie únavou, keď sú naše gestá neohrabané a málo pôvabné, keď zúrivo žmurkáme a utierame si slzy z oka, do ktorého nám vletela sadza.
Táto sebadôvera sa zakladá na presvedčení, že si vieme s vecami vo všeobecnosti poradiť, že sa vieme o seba postarať. Že žijeme – aspoň väčšinu času – zaujímavým a dobrým životom. A že vo chvíľach, keď to tak nie je, nepustíme hneď do gatí.

Keď sa oba druhy sebadôvery vyskytnú naraz, máme pred sebou krásneho, pôvabného človeka. Niekoho, kto pôsobí sebaisto a pritom priateľsky. Niekoho, kto sa vnútorne cíti dobre, pretože je zadobre so svetom, s jeho ohňostrojmi a fanfárami, ale aj s jeho blchami.

Dilema falošného modelu
Na cestu za sebadôverou sa vydávame každý deň, každú hodinu, počas každej situácie odznova. Niekedy sa pritom trápime, keď vidíme, akí sebaistí sú tí druhí. Ako ľahko sú nad vecou. Vlastne, trápime sa hlavne preto, lebo sa nám nedarí ich napodobniť.
Vo vyššie opisovanej situácii sme padli do takzvanej pasce nefunkčného testu. O čo ide? Na to, aby sme usúdili, že je niekto príťažlivý, sebaistý, hudobne nadaný, poprípade inak prírodou obdarený, používame testy. Vyhodnocujeme to, čo vidíme, počujeme, cítime. V prípade sebadôvery navonok sa podvedome snažíme uspokojiť testy vonkajších pozorovateľov. Sústredíme sa na sugestívnu silu svojho hlasu, pevnosť kroku, rozhodnosť gest. Hráme predstavenie pre druhých. Zároveň máme čoraz silnejší dojem, že ozajstná, vnútorná sebadôvera, odchádza niekam za mesto, do ďalekých lesov a polí.
Bodaj by aj nie! Veď čo nám práve oznamuje náš vnútorný test? Veríme naozaj, že prijímame s radosťou úlohu, ktorú sme si na chrbát naložili? Cítime sa dobre, máme priateľské naladenie ku svetu a svojmu pomyslenému obecenstvu? Baví nás hrať pouličné divadlo jedného amatérskeho herca? To, čo robíme, robíme preto, lebo sa snažíme uspokojiť vonkajší test. Cítime sa pritom zle, lebo sme neuspokojili ten vnútorný. Musíme sa rozhodnúť. Buď kozu, alebo kapustu.

Ako rozvíjať vnútornú sebadôveru?
Sústreďme sa na to, čo chceme my. Sústreďme sa na to, čo sa páči nám. To neznamená pohŕdať ostatnými. Ide len o to, že im už prestaneme ordinovať rolu vonkajších divákov a sudcov. Sústreďme sa namiesto toho na svoje ciele.
Keď človek v konkrétnej situácii vie, čo chce a otvorene, nenásilne za tým ide, jeho gestá sú prirodzené, jeho pohľad je úprimný, jeho prejav je nenútený. Bez toho, aby sa na tieto veci čo len v najmenšom sústredil.
Vnútornej sebadôvere veľmi pomôže aj to, ak vieme, ako na vec. Mať cieľ a netušiť, ako sa k nemu dostaneme, môže byť poriadne frustrujúce. Nekvalifikovaným na tomto svete ruže nerastú.
Našťastie, práve frustrujúce situácie zdravého človeka vedú na cestu neustáleho učenia sa. A čoraz väčšej pružnosti v reagovaní. Učme sa, študujme, pozorujme a plánujme. Na dôležité situácie sa pripravujme už dopredu. Naučme sa korigovať svoje ciele. Keď sa pred výletnou jachtou plachtiacou za romantickým západom slnka objaví tanker, prehodí jednoducho plachty a na chvíľu zmení smer.

A teraz to najdôležitejšie: Uvoľnime sa. Nie sme na pretekoch. Život je viac o spolupráci než o súťaži. Neklaďme na seba neustále neprimerané nároky. Nedovoľme ani iným, aby ich na nás kládli. Priateľsky im vysvetlime, že povestný „púllitr Járy Cimrmana“, ktorý mal zvonka objem pollitra, no zmestil sa doň liter celý, patrí do ríše pábiteľských rozprávok.

Poznámka redakcie: Viac o sebadôvere od autora tohto textu si môžete prečítať v jeho knihe, ktorej vznik bol inšpirovaný seriálom písaným pre inZine a vyšla minulý rok vo vydavateľstve Grada. Má názov K sebedůvěře krok za krokem a do češtiny ju preložila bývalá redaktorka českého inZinu Dita Eckhardtová.