Jedna chyba a slnečný svit môže byť len spomienkou

Najradšej mám tú definíciu sci-fi, ktorá hovorí o tom, že sci-fi je žáner, v rámci ktorého tvorcovia stavajú svoje príbehy na predpoklade, že „niečo je inak“. Ľudia zostrojili robotov, ktorí sa im vyrovnajú v schopnosti myslieť, cestujú v čase, dopredu, dozadu, čelia mimozemskej invázii, sami cestujú vesmírom, jednoducho, vyrovnávajú sa s čímsi, čo dosiaľ nebolo, ale v rámci ich príbehu už je a nejakým zásadným spôsobom sa to podpísalo na fungovaní celej ich prítomnosti. Ako mobily a internet. Neboli a dnes sú a všetko sa zmenilo.

Sci-fi mám rád kvôli domýšľaniu, páčia sa príbehy, ktoré sú vlastne intelektuálnymi cvičeniami na tému, čo by sa stalo, ak by. Problém je, že podobné uvažovanie nad čímsi, čo dosiaľ nie je, ale raz by mohlo byť, zvádza, predovšetkým na filmovom plátne, k prvoplánovej vizuálnej okázalosti, kde niečo je inak len preto, že to inak vyzerá. Strieľa sa lasermi alebo fázermi namiesto pištolí, necestuje sa autom alebo autobusom, ale medzihviezdnym korábom, nenastupuje sa do lanovky, ale do teleportu a diať sa pri tom môže čosi celkom obyčajné, čosi, čo so sci-fi nemá nič spoločné. Hlavné je, aby to na plátne dobre vyzeralo a bralo to dych.

Nič proti podobným filmom nemám, len ma mrzí, že poctivých scifíčiek vlastne medzi filmovými sci-fi veľa nie je.

Sunshine predchádzala najlepšia povesť. Vraj výborné sci-fi v tom najpravejšom slova zmysle, domyslené podľa aktuálnych vedeckých hypotéz, nakrútené v spolupráci s odborníkmi NASA a Centra pre európsky jadrový výskum, autentické do tej miery, do akej vymyslený príbeh môže byť, a aj vizuálne strhujúce, silné a poctivé. Všetko platí, len onen pocit, že niečo je inak, sa nedostavil. Problém Sunshine totiž je, ak vôbec Sunshine nejaký problém má, že ako príbeh nemá veľmi čím prekvapiť.

Za päťdesiat rokov Slnko začne vyhasínať, Zemi a ľudskej civilizácii vôbec hrozí kataklizma rovnajúca sa jej koncu. Kozmická zima. Je spôsob, ako tomu zabrániť a ten spočíva v znovu rozsvietení Slnka fakt veľkou jadrovou explóziou. Malo by to fungovať, len tú bombu treba do Slnka dopraviť. Za päťdesiat rokov už ľudstvo disponuje technickými možnosťami, aby tento plán uskutočnilo. Vyšle teda k Slnku kozmickú loď s bombou.

Sú len dve možnosti, ako príbeh rozvíjať ďalej a jedna z nich vlastne ani k príbehu nevedie. Alebo sa to podarí, alebo nie. Alebo to prebehne bez problémov, alebo s problémami. Ak bez problémov, tak nie je na čom postaviť príbeh, ak s problémami, tak tie sa nesmú týkať technických detailov expedície, lebo toľko astrofyzikov jednoducho do kina nechodí. Jedinou cestou, ako podobný príbeh vyrozprávať, teda je, že tvorcovia postavia posádke do cesty problémy iného, ako technického rázu. Čo iné sa ale môže prihodiť? Stretnú ufónov? Boha? Niekto zošalie? Ak vezmeme do úvahy snahu autorov o autenticitu príbehu, realizmus v rámci možností a zároveň jeho zrozumiteľnosť, zostáva jediná cesta. A tak sa príbeh pomaly presúva z roviny sci-fi do roviny psychologizujúcej, a aby to malo poriadne finále, tak do roviny thrilleru. A sme pri tom, Sunshine je film, ktorý, ak by mal zostať divácky a zároveň aspoň trocha sci-fi, nemá veľmi o čom byť.  

Ale je, preukázateľne, premieta sa v kinách a s danými dispozíciami je najlepší, aký mohol byť. Všetko v ňom sa odvíja od jediného nesprávneho rozhodnutia, ktoré sa v danej situácii javilo ako správne, najlepšie a hlavne, najracionálnejšie. A stačí jediná chybička, aby sa to všetko začalo poriadne kaziť.

Partička vedcov cestuje zhodiť bombu do Slnka, je to druhý pokus, prvá loď na rovnakej misii neuspela a nikto nevie prečo. Všetko funguje celkom hladko, až do momentu, keď posádka zachytí signál z prvej lode. Otázka je jasná – pokračovať v pôvodnom kurze a signál ignorovať, alebo zmeniť kurz a získať ešte jednu bombu, aby sa zvýšili šance na úspech misie a prežitie ľudstva? Voľba je logická, keď ide o záchranu civilizácie, jedna šanca nestačí, ak by mohli byť dve. Na to ostatné sa treba ísť pozrieť do kina.

Lebo Sunshine sa mi veľmi páčil a je to vydarený film, navzdory výhradám, ktoré mám k jeho sci-fi fundamentu. Viac sci-fi jednoducho už nemohol byť, vyplýva to zo samej podstaty toho, ako sa v tomto prípade dá vystavať príbeh. Sunshine je film nesmierne silných obrazov, vizuálne nádherný, nie tak prvoplánovo, ohurujúco, ale hlbšie, tam, kde obrazy sú vyjadrením emócií.

Nie na jedinom mieste v Biblii sa píše, že Boh je svetlo, Sunshine sa s touto metaforou pohráva a berie ju doslova. Aj to je cesta k jeho interpretácii a takto je aj tým mojím vytúženým scifíčkom v tom najpoctivejšom slova zmysle.          

Danny Boyle nakrútil Trainspotting a potom sa viac menej trápil. V Sunshine sa predstavuje ako veľký majster filmovej réžie so zmyslom pre hĺbku, tam, kde sme si už zvykli nehľadať ju. Treba vidieť, podobné filmy sa rodia raz za dekádu.

Sunshine, Sunshine. Veľká Británia 2007, kino, 107 min.

Réžia: Danny Boyle
Scenár: Alex Garland
Kamera: Alwin H. Kuchler
Hudba: Karl Hyde, John Murphy, Rick Smith
Hrajú: Cillian Murphy – Capa, Chris Evans – Mace, Michelle Yeohová – Corazon, Troy Garity – Harvey, Benedict Wong – Trey, Hiroyuki Sanada – Kaneda, Rose Byrneová – Cassie, Cliff Curtis – Searle, Mark Strong – Pinbacker
Oficiálna stránka filmu: http://foxsearchlight.com/sunshine/