Za peniaze všetko

Ľudí na Zemi pribúda, človek nedočíta vetu do konca a hneď sa narodia aspoň dvaja ďalší. Bohužiaľ, Zem nie je nafukovacia, aj keď si viem predstaviť vedecký projekt, ktorý by zemské jadro omotal gumenou pneumatikou. Tá by mala na povrchu šlaufik, cez ktorý by sme vedeli napumpovať vzduch, čím by sa menil priemer Zeme a teda by sme mohli podľa potrieb zväčšovať aj jej povrch, aby si každý našiel svoj pľac. Trochu by nám to síce trhalo záhradky, ale to už by sa dáko vyriešilo. Kým sa to nevyrieši, zhodneme sa na tom, že ľudí pribúda, ale miesta pre nich veľmi nie. To je problém.

Ľudia si nie sú rovní. Teda vo veľmi teoretickej rovine hej a samozrejme nezabúdajme na Boha, lebo pred tým sme si vraj tiež rovní, ale v rámci praktického života sa rovnosť veľmi aplikovať nedá. Namiesto princípu rovnosti teda praktikujeme princíp peňazí, pretože ten v sebe kombinuje množstvo ostatných drobnejších faktorov, ktorými sa ľudia medzi sebou odlišujú. Schopnosť platiť v sebe obsahuje mnoho a možno že aj všetky ostatné ľudské schopnosti, aj také, o ktorých bežne uvažujeme ako o veľmi ušľachtilých. Princíp peňazí síce nie je ideálne riešenie, ale aspoň pekne zachytáva rozdiely medzi ľuďmi usilovnými a lenivými, šťastnými a smoliarmi, odvážnymi a bojazlivými, pracujúcimi a nepracujúcimi, šikovnými a nešikovnými, zamestnávateľmi a odborármi a tak ďalej. Porátané všetko dokopy, nakoniec to celé skĺzne k tomu, že niekto peniaze má, niekto má menej, ale stále dosť, niekto vôbec a niekto toľko, že všetci jeho príbuzní a potomkovia na desať generácií vopred majú tiež. Taká je realita dnešného sveta, ja som to nevymyslel.

Ak už raz peniaze niekto má a má ich aj potom, ako sa postaral o svoje bezprostredné prežitie, už ich vlastne úplne nutne a zúfalo nepotrebuje. Mohol by ich rozdávať tým, čo nemajú ani na jedlo, keby si teda myslel, že práve toto je spôsob, ako zlepšiť svet. V skutočnosti, a je to pochopiteľné a rozumné, ľudia aj svoje nadbytočné peniaze minú vo svoj prospech. Kupujú si za ne životný priestor vo všetkých jeho fyzických aj metaforických podobách. Tak, aby ho mali pre seba čo najviac a v čo najväčšom počte životných situácií. Lepšie bývanie je priestor sám o sebe, auto je priestor v pohybe, síce neveľký, ale stále lepšie ako MHD, značkové oblečenie je pre niekoho vstupenka do sociálneho priestoru, kam by ho inak nepustili a tak ďalej. Málokto si to uvedomí nahlas, ale ľudia veľmi dobre chápu, že nič cennejšie ako priestor, v ktorom sa môžu cítiť pohodlne a bezpečne, vo svete materiálnych statkov neexistuje.

Ja som si to uvedomil nedávno, keď som bol zasa na chvíľku na nemocničnej chodbe plnej nešťastných ľudí a zápachu dezinfekcie. Každý má právo sa liečiť a to dokonca zadarmo, ale každý jeden z tých, čo tam boli, by bol ochotný zaplatiť, aby sa mohol liečiť na nejakom príjemnejšom, osamelejšom mieste, kde nebude cítiť prítomnosť ostatných pacientov. To, že takých možností tu veľa nie je (aspoň nie pre mnohé z bežných diagnóz), svedčí o tom, že ako krajina ešte máme čo dobiehať. Mám dojem, že množstvom životných situácií, v ktorých možno vymeniť peniaze za pohodlný priestor, sa civilizované a vyspelé spoločnosti odlišujú od tých menej civilizovaných. Sú krajiny, kde klientom privátnych zdravotníckych zariadení nikto nenadáva do odporných zbohatlíkov pohŕdajúcich bežnými ľuďmi, ale Slovensko medzi ne nepatrí. Chcieť pre seba niečo lepšie, ako úbohý štandard vyplývajúci zo základného zdravotného poistenia, je rovnako ako túžba po väčšou kúsku čoraz zaľudnenejšieho sveta úplne prirodzené. S pohŕdaním ostatnými to nemá nič spoločné, pohŕdať zvyknú skôr tí, čo nie sú spokojní s vlastným priestorom. Tí, ktorí by si mohli dovoliť zdravotný nadštandard (a v skutočnosti na to v zabehaných systémoch netreba až tak veľa peňazí, vlastne stačí priemerný plat), u nás zatiaľ nemajú veľa možností, maximálne tak môžu rodiť v príjemnom prostredí, akurát sa musia vyvarovať komplikácií. Časom, až budeme zasa o krok ďalej, zlepší sa to aj v tomto.

Keď sa o niekom povie, že si myslí, že za peniaze môže všetko, je to myslené ako urážka. Celkom paradoxne, samozrejme pri plnom rešpektovaní zákonov, chcem žiť v krajine, kde za peniaze je možné všetko.