Sto dielov S.O.S. – Zachráň sa, kto môžeš

Robiť na Slovensku humornú reláciu je nevďačná úloha. Ľudia chcú Senzus a Drišľakoviny a každá televízia im ich ochotne ponúkne. Každý iný pokus o televízny humor za týchto okolností nutne bazíruje na hrane obvinení z intelektuálskej nadradenosti, čo znamená STV2 každú druhú stredu tesne po polnoci a po polroku koniec. Dopracovať sa k vytúženej pozícii humoristickej relácie onálepkovanej ako inteligentný humor a zároveň s dostatočnou sledovanosťou je samo o sebe víťazstvo. Ospravedlňujú ale úspechy z prvých pár mesiacov tvorcov S.O.S., že sa po sto dieloch dostali presne k tým Drišľakovinám, ktoré kedysi mali nádejne nahradiť? Čo je horšie, vyrobili jubilejné vydanie a koniec najhoršieho možného scenára dopísala STV, tým že celú estrádu zaradila do piatkového hlavného vysielacieho času.

Celé trápenie pred celebritným publikom bolo zároveň dokonalou ukážkou toho, kam relácia a jej koncept za svojich sto dielov dohnil. Na pódiu stáli všetky postavy a charaktery, ktoré za dva roky vyprodukovali. Kedysi, každý aspoň na chvíľu, k nej pritiahli množstvo divákov, nielen tých, čo už polovicu charakterov poznali z GUnaGU a teraz sa tam promenádovali, snažili sa evokovať spomienky na svoje najlepšie televízne momenty a nebolo to ani vtipné, ani smiešne. Forma aká-taká ostala, všetci sa prezliekli, presne ako mali, ale obsah žiaden. Za 75 minút záznamu, teda snáď nás toho najnudnejšieho už vopred ušetril strihač, neprišiel jediný normálny vtipný moment. Áno, publikum sa občas uchechtlo, ale bol to ten smiech rodičov a kamarátov, čo si prišli ešte za triezva odtrpieť program na stužkovú. Presne ako stužková to celé aj vyzeralo, s tým rozdielom, že ak by išli osemnásťročné decká robiť vlastnú podobu S.O.S., aspoň zopár prekvapivých momentov by tam určite dostali. Osemnásťročné deti totiž nie sú také vyhorené a vyčerpané vlastnou donekonečna naťahovanou reláciou, ako tí z S.O.S.

Väčšinu z toho, čím sa S.O.S. stalo populárne, tvorili paródie na ostatných z televízie. To je na jednej strane výhoda, paródia je smiešna už v momente, keď divák pochopí, kto má byť jej obeťou, na strane druhej, ani tá najlepšia paródia nevydrží viac ako pár opakovaní. Naivná predstava, že ľudia sa budú stále dookola smiať na Polnišovej prezlečenej za Editu Papeky, keď to celé už videli dvadsaťkrát predtým a za ten čas nič nové nepribudlo. Je to to isté, ako Skrúcaného opilci stále dookola a maďarské skomoleniny uragánového Krausa, proste nuda, nuda a ešte raz nuda, navyše zriedená.

Viem, čo je to za utrpenie, ak mám raz týždenne napísať úvodník, už len nájsť tému a pointu na ten krátky text dá zabrať. Vymyslieť a vyrobiť každý týždeň 25 minút skečov je smrť. Kolektív unavených autorov má čo robiť, aby vymyslel dáke vety aspoň postavám, ktoré už majú zabehané, na ľubovoľné nápady nie je čas a podľa toho celé S.O.S. posledných minimálne 50 dielov aj vyzerá. Ten stý v poradí sa mohol vymknúť, so všetkými hosťami sa dalo mnohé povymýšľať, namiesto toho nechajú Miklu vyzliekať sa pred čiernou stenou a s tou pani z Pošty pre teba zahrajú scénku, o ktorej možno veľmi pochybovať, či vznikla aspoň dvadsať minút pred príchodom na pódium. Hostia sa trápia, veľmi rýchlo zistili, že sa nechali namočiť do veľmi slabého programu a v publiku klokoce pocit kolegiálne zdieľanej trápnosti. S.O.S. je na odpis, zotrvačnosťou došli až sem a ďalej sa už dá len proti vôli všetkých. Alebo si dajú veľmi dlhú pauzu a počkajú, kým zasa po dlhej dobe na ulici stretnú nejaký nápad, aby sa oplatilo zrealizovať ho, alebo sa na to vykašlú. Všetko lepšie, ako okamžitá výroba dielov stojeden a viac.

A Habera v dokrútke mal pravdu. Ak sú nepodarené momenty na záver zábavnejšie ako celá relácia, je to zlé.