Láska je len klišé. Chvalabohu.

Môj kolega sa pred pár mesiacmi stal otcom. To dieťa bolo vytúžené, vymodlené a najmä vytrpené rôznymi nepríjemnými vyšetreniami, liečbami, procedúrami a strachom. Ale teraz má doma zdravé a krásne dieťa a z môjho kolegu, čo do noci vysedával za počítačom a na ľudí sa viac mračil, ako usmieval, je hrdý a večne usmiaty otec. Nedávno sa mi cez ICQ posťažoval, že má ťažké dni, lebo dcéra sa zrazu začala budiť o piatej a patrične to komentuje mrnkaním, smiechom, výskaním a občas aj plačom. Poľutovala som ho, že to má ťažké, tata, ale on mi hneď oponoval, že sa nesťažuje, len konštatuje, veď predsa dieťa chcel a aj to k tomu patrí, a že je to úžasné, ako ho dcéra vždy, keď k nej príde, obdaruje úsmevom a to je pre neho tá najväčšia odmena. Ešte rýchlo ospravedlňujúco dodal: Viem, že je to klišé, ale je to pravda.

A tak sme sa začali baviť o klišé. Klišé je predsa vždy pravda. Dokonca by sa dalo povedať, že je to niečo, čoho pravdivosť stále a stále dokola potvrdzuje množstvo ľudí, lebo ide o veci, ako láska a rodičovstvo, aké sa bežným ľuďom bežne stávajú. Každý jeden človek to právom popri všednosti bežných dní pociťuje vo svojom vnútri ako niečo výnimočné a veľkolepé a aj to také v jeho vlastnom živote je. Problém nastáva iba vtedy, keď chce tie svoje hlboké vnútorné pocity sprostredkovať iným ľuďom a napíše to, či povie nahlas. Zrazu to vôbec neznie tak výnimočne a veľkolepo, lebo to už pred ním tými istými slovami povedalo množstvo iných ľudí. Zrazu to znie banálne a obohrane. A keď to napíše nejaký novinár alebo spisovateľ, tak je to priam odsúdeniahodné klišé.

Preto spisovatelia a novinári radšej píšu o veciach, pocitoch a udalostiach, ktoré nie sú bežné. Napísať výnimočným spôsobom o obyčajnej šťastnej zamilovanosti alebo o šťastí pri narodení dieťaťa, je oveľa ťažšie, ako napísať o katastrofe, nešťastí, komplikáciách, vypätých situáciách. Z dramatického hľadiska je šťastie nezaujímavé a nudné. Dramatický hrdina je v podstate chudák, ktorý aby čitateľa či diváka nenudil, musí za rovnaký čas, ako sme sa my obyčajní ľudia pekne prenudili a prešpárali v nose, zachraňovať svet, zažiť nečakané pády a vzlety, ale viac tých pádov, facky a kopance, pochybovať o svojej existencii a prísť aspoň na niekoľko zásadných životných právd, ktoré ešte nikto tak pekne a nezvyklo nesformuloval. Ako hovorí klasik, človek si dostatočne neváži to šťastie, že žije obyčajný život a nie je dramatickým hrdinom. Dostatočne si neváži, že prežíva obyčajné dni, keď sa nič katastrofické a románu hodné nedeje, iba sa na neho dcérka pekne usmeje a manželka povie, ľúbim ťa. Áno, v knihe či na plátne by toto bola nuda ako prasa.

Aj kolega, čerstvý otec sa trápil s tým, že má problém so synonymami na lásku a slovné spojenie ľúbim ťa, pretože ich používa každý deň. Že by bol rád, keby vedel viac použiteľných slov, aby to bolo pestrejšie.

Ubezpečila som ho, že na tie dve slová v skutočnom živote žiadnu pestrosť nepotrebuje, že ich môže netvorivo opakovať do zblbnutia. Jeho žena a dcéra to za klišé rozhodne nikdy považovať nebudú.