O čom ľudia toľko hovoria?

Ľudia, ktorí stále mlčia, nijako nereagujú na narážky slovne, ba ani mimicky, vyvolávajú vo mne neistotu a potrebu hovoriť, zaplniť to ticho a stále hľadať tému, ktorá by z nich aspoň nejakú emóciu a reakciu vyrazila. Nech viem, na čom som. To, samozrejme, platí o ľuďoch, ktorých dobre nepoznám, a teda neviem, či ich mlčanie znamená ľahostajnosť, pohŕdanie, hnev, uzavretosť a nesmelosť, alebo len pozorne počúvajú, je im so mnou dobre a nepovažujú za potrebné to verbalizovať.

Mám zopár osvedčených tém, ktoré bezpečne vyrazia reakciu z každého, a to veľmi výraznú, ale nie vždy sa to hodí. Tak aj nedávno, keď sme takto sedeli na obede s dvoma kolegami. Jeden popri jedení aspoň občas hodil doplňujúcu poznámku či otázku, druhý však mlčal a okrem žuvacích nepohol na tvári žiadnym svalom. Nepoznáme sa až tak dobre, aby som s ním dokázala priateľsky mlčať, a tak som rozprávala. Zvoľna som ich oboch oboznámila s priebehom degustácie vín v Pezinku, ale mĺkvy kolega sa na vína evidentne nechytal. Od mimoriadne sladkého ročníka vín 2006 som sa plynule dostala k počasiu a globálnemu otepľovaniu, nič. Nespojito som prešla ku kontroverznej knihe o úpadku medicíny, čo som nedávno dočítala, zase nič. Pomedzi to som sa priebežne vracala k aktuálnej pracovnej téme, na ktorú sme mali hneď po obede poradu. Iba na to občas niečo poznamenal, holou vetou.

Keď som si na pár minút zapchala ústa obzvlášť veľkým kúskom vyprážaného baklažánu, nastalo pri stole ticho. A mĺkvy kolega zrazu preriekol: „Nikdy som nepochopil, o čom ľudia majú stále toľko čo hovoriť a prečo.“ 

Bola som v dobrom rozmare, a tak som to nezobrala hneď osobne. Rozhodla som sa, že to budem považovať za nie celkom vydarený pokus zapojiť sa aktívne do viaznucej debaty a že ho skutočne zaujíma, o čom a prečo ľudia toľko hovoria. Dobre som urobila, lebo pokiaľ som dožula baklažán, ešte dodal, že aj jeho žena, keď príde domov, by sa s ním chcela rozprávať, ale teda on fakticky nevie, o čom by jej asi tak rozprával. O robote jej predsa nebude vykladať a čo mal na obed tiež nie je informácia, ktorú by mal potrebu zdieľať.

Odolala som pokušeniu spýtať sa ho, ako sa mu ju podarilo vôbec zbaliť a o čom sa bavili až doteraz. Odolala som tiež pokušeniu spustiť rozsiahlu prednášku o hovorení ako zástupnej funkcii ískania v tlupe a pochopila som, že prišiel čas na moje dve témy. Dobrácky som mu ich ponúkla s tým, že nimi v každej spoločnosti určite zaboduje. Rozprúdi nimi takú diskusiu, že sa o každom dozvie všetko a možno rozprávaniu príde aj na chuť. Prvá téma je téza, že muži, čo cikajú posediačky, sú lepší milenci a druhá je otázka, či už majú (spolubesedníci) vybratú hudbu na svoj pohreb. Ešte sa mi nestalo, že by sa na tieto dve témy niekto nechytil a nezačal vášnivo, radostne, nahnevane, akokoľvek, ale v každom prípade zaujato, diskutovať.

Mĺkvy kolega povedal, že on ciká ako kedy a že hudbu na pohreb vyberať nemieni, to je vec tých ľudí, čo to budú počúvať a už nie jeho. A že teda nech dám nejaké ďalšie témy.

No, s niektorými ľuďmi to ide fakt ťažko.