Som high society. A vy?

Myšlienky majú takú podivnú vlastnosť, že chodia v skupinách. Celé mesiace nič a potom tá istá myšlienka zo všetkých strán. Stáva sa mi to často a občas mám priam až mystický pocit z pôsobenia nejakých nadprirodzených síl, i keď sa to dá vysvetliť aj tým klasickým kladivom, ktoré keď má človek v rukách, všetko sa mu zrazu zdá ako klinec. Teda, keď sa sústredí na nejakú vec, vidí ju zrazu všade, aj keď ona tam bola stále a dovtedy si ju ani len nevšimol.

Teraz práve mám taký neodbytný kladivový pocit pri slove elita, mám pocit, že nikto nič iné nerieši, len elity. Posledným klincom k tomu kladivu bolo, keď som pri browsovaní internetom narazila na citát z knihy filozofa Ernesta Gellnera Podmienky slobody v ten istý deň, ako som pri úvodníku Jura Malíčka o svete, čo patrí hlupákom zareagovala v podobnom duchu na diskusiu o  high society.

Stále častejšie narážam na ľudí, ktorí majú zo seba dobrý pocit, pretože patria k spoločenskej elite a cítia sa v rebríčku tejto elity pomerne vysoko. Nie sú to len mocou opojení lokálni politici alebo piatimi minútami slávy očarené celebrity, ale aj intelektuáli, vedci, umelci, príslušníci rôznych profesných a záujmových skupín. Všetci títo ľudia sú presvedčení, že práve ich skupina, v ktorej sú oni sami na dostatočne vysokej priečke, je tá jediná skutočná elita, i keď z pohľadu zvonku a podľa všeobecných kritérií nie sú nič extra. Ako tvrdí zmienený Ernest Gellner, tento systém ilúzií, ktorý dáva možnosť mnohým uveriť, že skutočne záleží len na tom ich rebríčku, v ktorom sú práve oni dosť vysoko, umožňuje súčasná občianska spoločnosť so svojou mnohopočetnosťou nielen činností, ale aj štandardov znamenitostí. Gellner ďalej hovorí, že síce je to len ilúzia a nemôžu mať všetci pravdu, ale zato sú všetci šťastní a tak zvyšujú akúsi všeobecnú sumu ľudského šťastia.

Je to fajn, že sme v našej vyspelej spoločnosti našli ďalší spôsob, ako môžu byť ľudia šťastní každý vo svojom vlastnom kurníčku na svojom vlastnom rebríčku, nevadí, že je to len ilúzia a v skutočnosti je ten rebrík dosť obkakaný. Nikto nie je dokonalý vo všetkom a je nielen fajn, ale priam skvelé a žiaduce, že si každý nájde svoju parketu, svoju skupinu, v ktorej vynikne a je v nej šťastný. 

Ale niečo mi na tom celom nesedí. Stále mám pocit, že popri rôznych záujmových skupinách, kde sú všelijaké parciálne rebríčky postavené na všelijakých kritériách, na fyzickej sile, obratnosti, kráse, bohatstve, sčítanosti, IQ, EQ, by aj tak tomu všetkému mal byť nadradený jeden absolútny rebríček a všeobecné kritériá, podľa ktorých všetci spoľahlivo rozoznáme, že tento človek je v celej našej society skutočne high. Vlastne mám pocit, že taký rebríček stále existuje, a že všetci dobre poznáme aj tie všeobecné kritériá hodnotenia. Iba ich v sebe hlboko potláčame, prelepujeme inými parciálnymi rebríčkami, v ktorých sa dokážeme slušne umiestniť, a to všetko len preto, aby sme boli šťastní a nespôsobovali si zbytočné trápenie, že my sami sme v celej tej society šílene down.

Lenže čo je to už za šťastie bez trápenia, bez úsilia a bez svetlých vzorov, ku ktorým sa túžime aspoň trochu priblížiť?