Krvavá scéna na bratislavskom kapitanáte

Archív. Synonymum inštitúcie, kde sa čas zastavil, kde pracovníci so šedivými tvárami v glotových rukávoch prekladajú zaprášené dokumenty. No proste nuda. Ale keď viete, kde hľadať, nuda sa okamžite zmení na dobrodružstvo, ba niekedy aj na ohrozenie života. Hŕby súdnych spisov lákajú k nahliadnutiu. Nie, nemyslím teraz nebezpečenstvo škatule padajúcej z najvyššieho regála. Chytíte do rúk bežnú listinu a začítate sa do obsahu. Zrazu ju pustíte, lebo zistíte, že je to správa o zúriacej morovej epidémii. Rýchlo si umyjete ruky, ale stačí to? Nestanete sa poslednou obeťou morovej nákazy spred 250 rokov? Pre ľudí trpiacich úchylkou čítať si o zločinoch, ktoré sa stali v dávnej minulosti, je archív doslova pokladnicou. A keď chcete niečo bulvárnejšie, stačí nahliadnuť do súdobých novín, ktorých redaktori s prehľadom strčia do vrecka svojich súčasných kolegov. Práve tak sa mi podarilo nájsť a po kúskoch poskladať aj nasledujúci, mimoriadne zaujímavý prípad.

S čím človek zachádza, tým aj schádza.
26. septembra 1892 okolo piatej sa v klenotníctve a hodinárstve Wittman na Kapucínskej ulici v Bratislave objavil asi 50-ročný muž oblečený do sivého obleku. Majiteľa obchodu okamžite zaujali mohutné prešedivené fúzy siahajúce až po bradu a mimoriadne pichľavý pohľad. Celé jeho vystupovanie pôsobilo vyzývavo. Muž sa obrátil na klenotníka s tým, že si pred dvoma rokmi u neho založil hodinky a že by ich teraz vyplatil. Klenotník mal dobrú pamäť na tváre, ale predovšetkým na šperky a hodinky. Uvedomil si, že mu asi pred dvoma rokmi polícia dala avízo, že takéto hodinky boli ukradnuté. Duchaprítomne dal pokyn svojej žene, aby privolala políciu, pričom sám muža zdržoval rozhovorom. Na základe manželkinho privolania prišiel do klenotníctva detektív Roth spolu so strážnikom a neznámeho zatkol. Ten sa síce tváril trocha prekvapene, ale pri odvádzaní nekládol žiadny odpor. V tom čase ešte Roth netušil, koho zatkol a že sa stane slávnym.
Na kapitanáte vládla pracovná atmosféra, zvonili telefóny, strážnici zapisovali podania, nikto si príchodzích veľmi nevšímal. Proste rutina. Detektív Roth urobil krok, aby otvoril dvere do ďalšej miestnosti, keď tu zadržaný bleskurýchle vytiahol z vrecka britvu a tou si doslovne podrezal krk od ucha k uchu. Ozvalo sa chrčanie a stonanie a z rany začala mocným prúdom striekať krv. Všetci prítomní zamestnanci sa snažili zranenému delikventovi pomôcť, ale ten sa zo všetkých síl bránil, a dokonca roztrhal vreckovku, ktorú mu priložili k rane. Behom chvíľky vypustil dušu a privolaný lekár už konštatoval iba smrť.

Vyšetrovania sa ujal osobne mestský kapitán Štefan Kutsera, šéf polície v Bratislave. Vďaka nasadeniu všetkého dostupného policajného personálu sa podarilo zistiť, že samovrah prišiel v spoločnosti troch komplicov parníkom z Viedne. Na základe živej korešpondencie s Budapešťou a Viedňou zistili, že išlo o Alojza Szemerédyho, podozrievaného z viacerých lúpežných vrážd v Budapešti a Viedni. Aby sa uľahčila možnosť identifikácie, polícia nechala nafotiť Szemerédyho mŕtvolu. Ako poznamenali noviny Pressburger Zeitung, fotografie sa skutočne vydarili. Všetci privolaní svedkovia z Budapešti a Viedne pri identifikácii mŕtvoly potvrdili, že ide o pozostatky toho muža, ktorý dlhý čas napĺňal stránky viedenských a budapeštianskych novín a bral spánok všetkým počestným klenotníkom v oboch mestách.

Kto však bol onen muž? A aký bol jeho dovtedajší život?
Alojz Szemerédy sa narodil v Budapešti v roku 1840. Vyučil sa za mäsiara. V roku 1860 sa dobrovoľne prihlásil do armády, kde to dotiahol na slobodníka, no dva roky nato dezertoval. Jeho kroky zamierili do Buenos Aires v Argentíne. Tam sa začala jeho zločinecká kariéra. Istý čas slúžil v armáde, potom sa zamestnal ako holič. A to vraj veľmi šikovný holič. Britva mu bola proste súdená. Jeho hlavnou vlastnosťou bola nestálosť, na žiadnom mieste sa nezdržal dlhšie. Prešiel celú Argentínu a časť Uruguaja. Na svojich cestách okradol takmer každého, kto mu prišiel pod ruku. Dokonca bol obžalovaný z vraždy a istý čas strávil vo väzení za krádež. Už vtedy sa zameriaval okrem peňazí na šperky a hodinky. Ďalšou jeho láskou boli ľahké devy.
Keď roku 1876 vyvolala krvavá vražda prostitútky zhrozenie celého Buenos Aires, bol to práve Szemerédy, ktorý bol pre tento hrozný skutok zadržaný. Dvadsaťročná žena bola podrezaná britvou od ucha k uchu. Vyšetrovanie neprinieslo konkrétne dôkazy, preto bol podozrivý z väzenia prepustený. Ešte pár rokov zostal v Južnej Amerike, než sa vrátil v roku 1881 do Uhorska. Tam bol, samozrejme, zadržaný ako notorický dezertér. Vojenskí lekári mali podozrenie, že Szemerédy nie ju úplne pri zmysloch, preto ho umiestnili do blázinca v Trnave a potom Leopoldove. Po prepustení sa usadil v Budapešti a živil sa ako predavač párkov. V roku 1890 sa spoznal s vdovou Julianou Karlowitzovou, s ktorou začal žiť. Práve ona neskôr vypovedala, že Szemerédy bol nestály, z času na čas sa vybral na záťah a vrátil sa až po týždni-dvoch. Asi po roku sa od nej odsťahoval. Remeslo asi nemalo až také zlaté dno, preto sa vrhol na zločin. Nič nevymýšľal, využil skúsenosti z Južnej Ameriky a zameral sa na klenotníctva a hodinárstva. Najprv pôsobil v Pešti, ale potom spolu s komplicmi začal vykrádať klenotníctva vo Viedni. Okrem množstva vlámaní mal na svedomí aj vraždu majiteľa klenotníctva Schutza a obchodného pomocníka Lammela. Ďalšia jeho obeť, vdova Schotolarová, mala šťastie, že ju pri prepadnutí jej hodinárskeho obchodu iba zranil.

Szemerédyho smrť bola taká ako jeho život. Násilná a krvavá. Pikantné je, že pri nej použil svoj obľúbený nástroj – britvu. Nenadarmo sa hovorí, že s čím človek zachádza, tým aj schádza.