Gróf Monte Cristo krížený s Omachelom je proti tomu šuviks

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Článok Tünde Lengyelovej o detskej krutosti a beštiálnom umučení nešťastného mačaťa partiou stropkovských mladistvých deviantov, no najmä príslušné diskusné fórum, ma minulý týždeň vyburcovali k pre mňa veľmi neobvyklej aktivite. Aj napriek svojej odvekej krajnej nechuti k spamovaniu som tentoraz rozposlal všetkým priateľom, známym i kolegom linku na elektronickú výzvu na stíhanie a prísne potrestanie páchateľov. Bolo to prvýkrát v živote, čo som niečo také urobil. Malo to ešte jeden pozitívny vedľajší efekt, a to, že som sa vďaka nešťastnému zvieratku skontaktoval s ľuďmi, s ktorými som si už celú večnosť nenapísal.
Viacerí mi odpísali s tým, že sa pridali k výzve, a že to poslali ďalej. Možno aj vďaka tomu za stredajšie popoludnie a večer dalo súhlas s výzvou vyše 500 ľudí. Len pre porovnanie, vo chvíli, keď toto píšem (štvrtok 8. marca, 7:00) je tam už 4 330 „podpisov“. Pomerne tajomnú a kurióznu reakciu som dostal do mailu v stredu večer. Ozvalo sa mi akési združenie či klub pod názvom Felis pardus (čo je – ako som si zistil na internete – zastaraný latinský názov pre leoparda škvrnitého, jednu z najnebezpečnejších mačkovitých šeliem našej planéty). „Dakujeme za Vasu aktivitu vo veci potrestania pachatelov sadistickeho cinu. Nasa organizacia sa uz postara o to, aby mena, adresy a osobne udaje pachatelov boli vseobecne zverejnene. Navyse sa zavazujeme, ze budeme vsetkych troch pachatelov pozorne a starostlivo monitorovat po cely ich dalsi zivot a vzdy podrobne (s pouzitim znameho videozaznamu) informovat ich skoly, buduce zamestnania, priatelov, okolie, pripadne buduce zivotne partnerky o cine, ktoreho sa v mladosti dopustili. Vo vhodnej chvili, podla okolnosti, potom pristupime bud my, alebo nasi pokracovatelia zo spolku Felis pardus k individualnemu a konecnemu potrestaniu kazdeho jedneho pachatela a to – ako inac – pomocou benzinu a zapalky.“
Trochu ma z toho mrazí. Gróf Monte Cristo krížený s Omachelom je proti tomu šuviks. Podľa mňa to azda netreba hnať tak ďaleko. Nie sme ako oni. Všetkých troch mladých deviantov treba podľa mňa izolovať od spoločnosti v nejakom uzavretom psychiatrickom ústave a intenzívne tlmiť pomocou silných a často podávaných liekov a pravidelných elektrošokov. Osobne verím, že sa ich mená a iné údaje čoskoro dozvieme.
Na záver ešte zdôrazňujem, že tajomný spolok Felis pardus očividne nemá nič spoločné so serverom www.cats.sk, ani s autorkami hore spomínanej výzvy.

Myslíte si, že USA už dozreli k prvému prezidentovi-černochovi? Zatiaľ sme takého videli iba v hollywoodskych filmoch (netrúfam si uhádnuť, koľkokrát si zahral amerického prezidenta len samotný Morgan Freeman!), no v skutočnosti to vyzerá doslovne bledo. Totiž nie je černoch ako černoch. Koľko odtieňov má čierna?

A koľko odtieňov má červená? Americkí Indiáni vylúčili v hlasovaní zo svojho kmeňa potomkov černochov.
Našťastie, keďže ide o rasovú menšinu, nemôže byť ani reči o nejakom rasizme. :-)))
Na stránke kmeňa Čerokézov si môžete prečítať slová ich najvyššieho náčelníka Chada Smitha: „The Cherokee people exercised the most basic democratic right, the right to vote. Their voice is clear as to who should be citizens of the Cherokee Nation.“ Nuž, ak toto nie sú norimberské zákony na indiánsky spôsob, tak ja som čínsky roľník.
Zaujíma ma, ako na to budú reagovať krasoduchovia z Ľudia proti rasizmu, Amnesty International, Človek v tiesni a iných ľavičiackych multi-kulti aktivistických spolkov. Teraz by sa mohli ukázať! Toto už nie je zlý biely anglosaský muž, heterosexuál, do ktorého si možno kedykoľvek beztrestne kopnúť a nahoniť si tak svoje ego úžasne tolerantného pokrokového aktivistu. To sú predsa tí utlačovaní rytieri prérií, ktorí x rokov trpeli a ktorí sú vzorom nám odporným belochom, a to vo všetkých oblastiach, od „ochrany“ prírody až po ľudské morálno-vôľové vlastnosti. Ako sa k tomu teraz postavia?
Mimochodom, Indiáni černochmi vždy hlboko pohŕdali a vzhľadom na to, že nikdy nemuseli prejsť takým flagelantským výplachom ako biela populácia, tam nimi do veľkej miery pohŕdajú dodnes. A pritom sú to len obyčajní paraziti, ktorí si urobili agendu zo svojho ukrivdenia, zatiaľ čo afro-americká komunita zásadne a pozitívne poznamenala celú modernú kultúru a jej vklad najmä do hudby je nenahraditeľný. Nebyť zv. čiernej muziky, neexistoval by jazz, a teda ani rock a pop. Vôbec si netrúfam uhádnuť, ako by vyzeral svet bez rocku, funku a jazzu. Pre mňa osobne by bol asi dosť fádny.

Predminulé leto sme boli s mojou dnešnou manželkou v Prahe na predstavení muzikálu Noc na Karlštejně a dodnes na to radi spomíname. Ani nie tak na samotné divadlo, ako skôr na atmosféru toho večera. Bol to náš prvý spoločný výlet do Prahy. Aj keď išlo o predstavenie Karlínskeho divadla, konalo sa to na nádvorí Nostického paláca na Malej strane. Musím sa priznať, že nie som veľký fanúšik muzikálov, ale obaja, moja žena i ja, máme radi film Noc na Karlštejně, tak sme boli zvedaví, ako to bude vyzerať naživo. Noc na Karlštejně je jeden z tých starších českých muzikálov, vraj nové české muzikály sú na jedno kopyto a otravné.
Praha pre mňa znamená veľmi veľa, a počas takmer každej návštevy zájdem aj na ostrov Kampa a navštívim dva domy, ktoré mám rád, pretože v nich bývali dvaja ľudia, ktorých obdivujem. V jednom žil Jan Werich a v druhom Jiří Trnka.

Aj Michal Kaščák je podľa mňa človek hodný obdivu. Priznám sa, že skupinu Bez ladu a skladu som nikdy nemal rád, pretože mi v časoch, keď bola na vrchole, pripadala hrozne nepôvodná. Taký guláš z Talking Heads, B52’s, Madness a bohviečoho ešte. Možno to bolo spôsobené aj tým, že my sme vtedy hrali i počúvali funk a soul a chodili v bielych mokasínach, voľných nohaviciach, porozopínaných farebných košeliach von z gatí, a tí okravatovaní chlapci nám pripadali akýsi čudní. Ale dnes mám Michala rád a rozumiem mu. V rozhovore pre SME napríklad hovorí: „O tom, čo sme spievali napríklad v Udavačovi, ale aj v ďalších pesničkách, sa u nás doma normálne rozprávalo – s bratmi sme sa dobre zabávali, keď sa vysielali napríklad Góly, body, sekundy, Televízne správy, alebo Roľnícka beseda. Všetko sme komentovali a ja som mal pocit, že aj iní sa doma zhovárajú práve takto.“ Presne takto to bolo aj u nás. Ako dieťa som sa domnieval, že tak je to vo všetkých rodinách, že tým kydom o socializme predsa nemôže nikto veriť, a všetci sa tak len navonok tvária, aby nás nepozatvárali. Až keď som začal navštevovať gymnázium a trocha sa oklepal vo svete, pochopil som, že e

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [11]