Otvorené rany Balkánu

Esma (Mirjana Karanovičová) má Sáru (Luna Mijovičová). Sára nemá otca, ale určite je vojnový hrdina. Preto keď sa dievča hlási na školský výlet, dúfa, že jej potvrdenie o otcových skutkoch umožní zúčastniť sa ho zdarma. Veď je pre školu česť mať vo svojich radoch potomka hrdinu. Keď však Esma stále nenosí doklad o skone svojho manžela, začnú sa vynárať pochybnosti, či vôbec padol vo vojne a kým vlastne bol.

Vyrovnávanie sa s vojnovými konfliktmi je nosnou témou balkánskych režisérov a predpokladám, že ňou ešte dlho zostane. Len tak spakruky sa mi vybavuje Pred dažďom (r. Milcho Manchevski, 1994) alebo Zem nikoho (Danis Tanovič, 2001). Beriem to ako určitú formu terapie, v rámci ktorej sa tvorcovia môžu vyrovnávať s minulosťou, na ktorú nie je nikto hrdý. Grbavica rovnako tne do živého a hoci v príbehu je vojna už dlhé roky minulosťou, jedna náhodná udalosť ako keby všetko vrátila späť a nasypala soľ do ešte stále nezahojených rán.

Súčasné Sarajevo nie je práve najlepšie miesto na život, ale ľudia si už zvykli a naučili sa tam existovať. Príbeh matky a dcéry je len jedným z mnohých, a možno ani nie z tých najhorších, ale na diváka dopadne hádam ešte silnejšie ako niekoľkotonové závažie na postavy v kreslených groteskách. Na rozdiel od rozprávky sa v tomto prípade nedá len tak otriasť a pokračovať ďalej. Téma Grbavice sa totiž vryje pod kožu a donúti rozmýšľať. Nie však spôsobom „čo tým chcel autor povedať“, ale či si ľudstvo ešte vôbec niečím zaslúži právo na existenciu.

Grbavica patrí v našich kinách medzi nevšedné projekcie, ktoré zväčša veľa divákov nezlákajú. Nebolo by dobré, keby zapadla v ruchu okolo práve prebiehajúceho Febiofestu, pretože je pôsobivou výpoveďou o čomsi, čo zasiahlo mnohé generácie. Neukazuje priamo hrôzy vojny, ale stavia na osudoch ľudí, ktorí prežili a teraz sa s tým musia vyrovnať. Esme si hľadá prácu, ale v Sarajeve toho pre ňu veľa nie je, takže musí vziať aj podradnejšie zamestnanie. Všetko to robí kvôli dcére, ktorá si bezstarostne, v rámci možností, žije svoj sen o hrdinskom otcovi. S prvou mlčanlivou reakciou matky pri otázkach o ňom sa do príbehu vkrádajú pochybnosti a s pribúdajúcimi minútami už len čakáme, ako sa to celé vyvŕbi.

Tri ocenenia z filmového festivalu Berlinale a nominácia na Veľkú cenu poroty festivalu Sundance sú dostatočným dôkazom toho, že ak je silná téma, nie celkom dokonalé technické spracovanie je len drobnou škvrnkou na inak dokonalom povrchu. Herecké výkony sú absolútne presné a exteriéry zničeného Sarajeva hypnoticky rámcujú niekoľko malých ľudských drám Grbavice. Mimochodom, v preklade znamená ženu s hrbom a je to názov aj jednej zo štvrtí mesta. Práve v nej sa nachádzal počas vojny tábor, kde sa skončili osudy mnohých civilistov. Pretože nech je vojna akokoľvek dobre naplánovaná, tí si to vždy odskáču najviac.

Grbavica, Grbavica. Rakúsko – Bosna a Hercegovina – Nemecko – Chorvátsko 2006, kino, 90 min.

Réžia a scenár: Jasmila Zbaničová
Kamera: Christine A. Maierová
Hudba: Enes Zlatar
Hrajú: Mirjana Karanovičová – Esma, Luna Mijovičová – Sára, Leon Lučev – Pelda, Kenan Catič – Samir
Oficiálne internetové stránky: http://www.coop99.at/grbavica_website/, http://www.grbavica.ba/, http://www.grbavica.co.uk/