Niekto vie variť, niekto vie robiť estrádu

Keď moja mama niekedy koncom šesťdesiatych rokov nastúpila na Gymnázium Jura Hronca, veľmi rýchlo zapadla do veselého kolektívu v jazykárskom kabinete. Boli dobrá partia, približne v rovnakom veku, a tak sa stretávali často aj mimo školy. Krčiem však bolo v Bratislave málo a aj to málo najneskôr o jedenástej zatváralo, pivo podávali len k jedlám, víno bolo na výber len biele a červené, oboje pančované a ráno z nich bolela hlava celkom rovnako. A tak sa radšej pravidelne striedali v robení domácich večierkov, na ktorých hostiteľka vždy prekvapila niečím novým. Z pohodového opijášu pri jednohubkách a nátierkach sa postupne stávala súťaž, kto pripraví čo najviac a čo najnevídanejších chodov. Z príjemného priateľského posedenia sa stávalo stále viac stresujúce podujatie, náročné na čas, peňaženku a najmä schopnosti domácej panej. A nielen jej, pretože do súťaže boli zatiahnutí aj manželia a postupne, ako dorastali, tak aj všetky použiteľné deti.

Naše súťažné rodinné družstvo malo niekoľko nedostižných výhod. V prvom rade, mamin bulharský pôvod dodával jej kuchyni prirodzenú exotiku. Druhou konkurenčnou výhodou bol môj otec, šarmantný zabávač, ktorý vedel skvelo vypointovať aj ten najbanálnejší príbeh, vedel tiež dobre spievať, hrať na gitare a lichotiť, lichotiť a lichotiť všetkým prítomným dámam a v podstate aj pánom, keď si nevšimli tú ironickú iskru v oku. Okrem toho otcovi rodičia mali istý čas krčmu a v nej čašníka, čo by mohol pokojne obsluhovať aj anglického kráľa. Od neho otec pochytil všetky čašnícke grify počnúc galantným usádzaním hostí, cez servírovanie, až po flambovanie. Treťou výhodou rodinného družstva som bola ja, dieťa ochotné na požiadanie recitovať, spievať, tancovať, neúnavne a spôsobne s ľavou rukou za chrbtom dolievať hosťom do pohárov, najmä však ochotné hrať pred hosťami to najposlušnejšie dieťa pod slnkom. S otcom sme tvorili dokonalý obslužno-zabávačský tandem, ktorý mame všetky kolegyne nepokryte závideli.

Nás dvoch šaškovanie fakt bavilo, ale mama z tej kuchársko-cukrárskej šichty bola zakaždým odrovnaná aj dobré dva týždne. Nikdy si neuľahčila prácu, vždy volila najkomplikovanejšie jedlá a najúnavnejšie postupy. Unavené však boli aj ostatné súťažiace, ktoré navyše museli zvýšeným kuchárskym úsilím vyrovnávať hendikep slovenského pôvodu, nudného manžela a nehrajúcich detí, a tak večierky jazykárskeho kabinetu redli, až jedného dňa úplne zakapali.

Až teraz, na dôchodku, sa zopár bývalých kolegýň začalo znovu stretávať. Hovoria tomu optimisticky starobinec a najdôležitejšou témou sú choroby, umelé zuby a spomienky na mladosť. A samozrejme – jedlo. Veľa jedla. Každá sa zase snaží predviesť v čo najlepšom svetle. Čím komplikovanejšie jedlo, tým väčší obdiv, tým dlhšie sa na hostiteľku v dobrom spomína. Iba jedna kolegyňa, hovorme jej Oľga, neustále zaostáva. Nikdy nebola výnimočná kuchárka, možno preto, že bola z matematikárskeho kabinetu, a tak jej chýba tréning, čo majú jazykárky ešte z mladosti.

Lenže Oľga nie je nadarmo matematička. Pochopila, že doba praje viac forme ako samotnému obsahu a išla na to podobne ako kedysi naše rodinné družstvo. Cez estrádu. Po zabudnuteľnom jedle oznámila starobincu, že ide podávať tortu, len nech chvíľočku počkajú, najprv musí urobiť plnku. Jazykárky sa začali chechtať a nahlas púšťať sarkastické poznámky, či sa dezertu vôbec dožijú. To je ten čierny dôchodcovský humor. Oľga však udržala pokrovú tvár, zosilnila hudbu a dramaticky zahlásila, nech zadržia dych a dávajú dobrý pozor, lebo takú bleskovú tortu ešte nevideli. Do hrnca s pokrievkou s patrične teatrálne širokým pohybom naliala ingrediencie, priklopila pokrievku a niekoľkokrát hrncom zatriasla. Tramtadadá! Plnka bola hotová. Jazykárky neverili vlastným očiam, skutočne bola v hrnci konzistentná krémová hmota. V duchu si však aj tak hovorili, že to bude určite pekný blivajz. Oľga plnku rýchlo rozotrela na tortový korpus, vrch ozdobila šľahačkou a mohlo sa podávať. Šokované jazykárky potom, čo neverili vlastným očiam, neverili ani vlastným jazykom. Tá torta totiž bola fakt dobrá, plnka lahodne smotanovo-krémová a ovocne svieža.

Najšokujúcejšie na tejto príhode sú však dve celkom iné veci. Že bleskovú tortu odvtedy začala robiť aj moja mama, ktorá vytrvalo opovrhuje akýmikoľvek polotovarmi a zjednodušenými receptami. Druhou šokujúcou vecou je, že som tú tortu začala robiť aj ja, napriek tomu, že mňa pečenie ani varenie vôbec nebaví. Ono vlastne, keď sa to tak zoberie, mňa na tej torte neuchvátila jej gastronomická časť, ale tá estráda okolo. Už sa mi ňou podarilo zabaviť partiu priateľov a známych na troch rôznych večierkoch, pomaly to číslo vylepšujem, rozmýšľam aj o bleskovom tortovom brušnom tanci, a tak čoskoro očakávam, že sa mi začnú hrnúť ponuky na účinkovanie aj z kateringových agentúr.

Ak chcete oslniť spoločnosť estrádou zvanou Blesková trasená torta aj vy, alebo sa vám len nechce piecť a máte chuť na dobrý sladký dezert, tu je návod.

Potrebujeme:
tri smotany na šľahanie
dve konzervy mandarínkového kompótu (tie menšie)
dva pudingy Dr. Oetker bez varenia Créme Olé
hotový tortový korpus z piškótového cesta (môžete si ho aj upiecť, ale nečakajte odo mňa recept)

Do väčšieho hrnca s pokrievkou, ktorá dobre tesní, nalejeme dve smotany na šľahanie, dva mandarínkové kompóty aj so všetkou šťavou a nasypeme dva pudingy. Základom úspechu je ten veľmi konkrétny puding Créme Olé. Šporovlivé členky starobinca vyskúšali samozrejme aj iné, lacnejšie pudingy, tie nefungujú a neurobia z ingrediencií takú peknú hustú a hladkú hmotu. V obchodoch dostať puding vanilkový aj čokoládový. Použiť sa dajú oba, estetickejšie to vyzerá s vanilkovým.
Nič nemiešame, iba hrniec zakryjeme pokrievkou a niekoľkokrát zatrasieme. Ako dlho treba triasť, pocítime veľmi rýchlo aj sami, pretože tekutý obsah sa zmení na krémový a s tým sa trasie ťažšie.
Tortovú plnku natrieme na korpus. Ozdobíme šľahačkou vyrobenou klasickou metódou z tretej smotany. Lenivé gazdinky môžu použiť šľahačku v spreji, ale ak už fakt musíte, aspoň skontrolujte na obale, či sprej obsahuje aspoň trochu smotany, alebo je to čistá umelá hmota, pardon, stužený tuk.

Namiesto tortového korpusu sa dajú použiť aj obyčajné piškóty alebo keksy. Ak však chcete konzumovať dezert okamžite, čo po celej tej estráde asi chcete, piškóty nebudú mať čas nasať vlhko z plnky, preto je dobré ich namočiť do vychladenej kávy, prípadne kompótovej šťavy. No a ak si myslíte, že vám stačí polovičná dávka, tak ja vám to neberiem, plnku urobíte aj z jednej smotany, jedného kompótu a jedného pudingu. Nebude vám to stačiť, ale tak vám treba, ja som vás varovala. 

Úspech estrádneho čísla je zaručený, hostia sa vám najprv budú smiať, potom sa budete smiať vy im, chutiť bude všetkým. Má to len jeden háčik. Budú vás napodobňovať, budú vás chcieť tromfnúť a na ďalšom večierku od vás budú očakávať nové, ešte zázračnejšie gastronomicko-estrádne číslo.