Harassment v serverovni

Bolo to pred dvanástimi rokmi, niekedy takto na jar. Môj šéf ma zobral do tajomnej miestnosti s názvom serverovňa a pripravil ma tam o nevinnosť. Prinútil ma naučiť sa pár príkazových riadkov a potom ma nechal s cvrlikajúcim modemom čakať na pripojenie. Tri hodiny. Spojenie sa mi nadviazať podarilo, aj viacnásobne, ale ten obrázok, čo bolo vtedy treba urgentne poslať do Prahy, ten tam cez káble nie a nie doraziť. Nakoniec odišiel kabelovým prenosom v kabele kuriéra. Nechápala som vtedy, prečo ma šéf núti používať niečo, čo je zjavne nevhodné pre normálnych ľudí, ktorí nemajú schopnosti identifikovať a riešiť množstvo rôznych hardvérových aj softvérových problémov spojených s týmto spôsobom komunikácie. Viackrát ma už do tej miestnosti nedostal.

K internetu som sa opäť prepracovala až o rok, keď sme vo firme testovali beta verziu elektronickej pošty. Tá bola neporovnateľne užívateľsky prítulnejšia, a dokonca už aj častejšie fungovala, ako nefungovala. Okrem pošty sme testovali aj nástroje na vytváranie a prevádzku internetových stránok. Bolo to také hranie sa s novými technologickými možnosťami, ktoré zase raz výrazne predbehli možnosti ľudské. Pretože jedna vec je pekné a fungujúce stránky vymyslieť a nakódovať, a celkom iná vec je denne ich napĺňať novým obsahom.

Začali sme teda oslovovať rôzne časopisy, spolky a inštitúcie a bola to vskutku hrebendovská robota. Hrebendom slovenského internetu sa stal kolega Marek Štefánek, ktorý obchádzal Bratislavu a trpezlivo rôznym ľuďom vysvetľoval nielen to, čo je to internet a akú veľkú budúcnosť má, čo mu aj tak nikto neveril, ale v niektorých prípadoch musel vysvetľovať aj to, čo je to disketa a ako sa na ňu ukladajú dáta. Nie všade pochodil, takže z niektorých divadiel nám vytrvalo niekoľko rokov posielali program v papierovej podobe. Okrem inštitúcií Marek oslovoval aj rôzne slovenské osobnosti, či by neboli také láskavé a nechceli si od nás nechať robiť internetové stránky. Ulovil takto Mariana Jaslovského, ktorý rozbehol hudobné stránky, a Mira Ulmana s filmovými stránkami. Peter Pišťanek taký láskavý nebol a žiadne stránky nechcel.

Nebudem to naťahovať, dva roky po mojom prvom internetovom styku, teda presne takto pred desiatimi rokmi, som sa stala šéfredaktorkou internetového portálu, i keď vtedy sa tá funkcia volala vedúca oddelenia elektronického publikovania a portál tvorilo pár natvrdo poprepájaných stránok. Každý deň som vo Frontpage zalomila novú stránku s novým obsahom. Pôvodne to boli len také stručné informácie, čo je na našich rôznych podstránkach nové, postupne som k tomu na úvod pridávala rôzne všeplatné múdrosti a zaujímavé historky a všelijakými somárskymi mostíkmi ich prepájala s našimi novinkami. Úvody sa predlžovali, somárske mostíky zjemneli. Občas ma vystriedal v písaní Marek „Hrebenda“ Štefánek, neskôr sa pridali Marian Jaslovský a Peter Pišťanek, ktorý medzitým pochopil, že internet nie je úplne márny. Im dvom veľmi somárske mostíky nevoňali, a tak sa jedného dňa, keď k nim pribudol a publicista Peter Uličný, vzbúrili, že oni budú písať len tie úvody, však to, čo je nové, vidí čitateľ aj sám. Tak vznikli naše úvodníky. Zvyšok je história, inZine a T-Station.

Ak vás zaujíma prahistória slovenského internetu, pozrite si jednu z prvých verzií nášho portálu z leta 1997, prvomájový úvodník Petra Pišťanka z roku 1998 alebo aj titulnú stránku inZinu pár dní po odštartovaní s úvodníkom Petra Uličného. Nie je to veľmi čitateľné, ale aj tak som pri tom uronila jednu nostalgickú slzu. Prípadne si pozrite historické verzie svojich vlastných stránok a blogov na tomto archívnom webe a podeľte sa s nami o dojmy.