Učiteľ, najmúdrejší na svete

Viete, prečo učitelia tak dlho zapisujú do triednej knihy? Prečo zavádzajú rôzne rituály na hodine, ako napríklad päťminútové čítanie z dennej tlače, alebo spoločný nástup a ukončenie hodiny telocviku, zdar, zdar, zdar? A prečo sú aj mimo školy takí neznesiteľní a v kuse poúčajú, hovoria príšerne nahlas a zreteľne, a vôbec, správajú sa ako najmúdrejší na svete?

Ja vám to prezradím.

Kedysi dávno, pred dobrými desiatimi rokmi, požiadala ma moja dlhodobo chorľavejúca známa, či by som ju – ako učiteľku tanečného odboru – pár týždňov nezastúpila v ľudovej škole umenia. Naivne som súhlasila, mala som pocit, že to hravo zvládnem. V tom čase som robila tanečnú pedagogičku v detskom folklórnom súbore, mala som s učením tanca aj s deťmi niekoľkoročné skúsenosti, dokonca som na to mala absolvované aj nejaké odborné kurzy. S nadšením a entuziazmom som prišla na prvú hodinu a ešte aj po jej skončení som mala zo seba dobrý pocit, ako som to zobrala za správny koniec, tvorivo, hravo a od piky. Len to ma trochu miatlo, že to predo mnou nezobrala za lepší koniec aj tá moja predchodkyňa, ktorá dlhé roky úspešne učila tancovať Lúčničiarov a mala na to skončenú VŠMU. Potom som prišla na druhú hodinu a takmer nič z toho, čo som ich tvorivo, hravo a od piky učila, na deťoch nezanechalo stopy. Ani po tretej, ani po piatej hodine. Nechápala som, ako je možné, že v detskom súbore dokážem naučiť väčšinu detí zatancovať čokoľvek, a v ľudovej škole sa chytá tak maximálne jeden z pätnástich, a aj to len občas. Až postupne som prišla na to, že je veľký rozdiel učiť deti, ktoré prešli prísnym výberom a učia sa viac-menej dobrovoľne, a učiť všetky deti, ktoré prídu do triedy, viac-menej nedobrovoľne, často len preto, že si ich rodičia plnia nejaké vlastné neuskutočnené ambície. Navyše deti v súbore majú veľmi konkrétne motivácie v podobe vystúpení, festivalov a zájazdov, kam sa dostanú len tí najlepší. V škole nič také nehrozí, možno raz za rok koncert pre rodičov, kde sa dá ukázať čokoľvek, príbuzenstvo bude so slzami v očiach tlieskať ako najaté. Lenže koho to baví, dokola učiť to isté a nevidieť žiadne veľké pokroky, nevidieť talenty, do ktorých sa oplatí investovať vlastný talent a energiu? Hodiny sa mi začali príšerne vliecť. Päť až desať minút som dokázala zabiť prezenciou a zapisovaním do triednej knihy. Naučila som ich, ako majú na úvod a na záver nastupovať, urobiť pár spoločných figúr a pozdraviť. Ďalších desať minút bez veľkej námahy v suchu. Zostávalo mi však dvadsaťpäť nekonečných minút stále menej tvorivého trápenia bez uspokojivého výsledku.

Nemôžem povedať, že deti, ktoré sa mi dostali do rúk, by boli nejaké odporné alebo lenivé. Naopak, boli milé a snaživé. „Pani učiteľka, takto? Dobre to robím?“ pýtali sa po stýkrát a každý osobitne na ten istý zle urobený krok-sun-krok. A pozerali pri tom na mňa ako na bohyňu tanca, neomylnú, najmúdrejšiu a najšikovnejšiu ženu na svete. A ja som sa tak po chvíli začala aj cítiť a správať. Žiaľ, aj inde ako v škole. Začala som didakticky rozprávať aj na kamarátov a kolegov. Hovorila som nahlas, pomaly a zreteľne, aby ma bolo počuť a rozumieť v celej triede, a žiaľ, aj v autobuse a krčme. Pokiaľ mi to jeden z blízkych priateľov nepovedal dosť natvrdo do očí, vôbec som si to neuvedomila. A keby mi to niekoľkokrát nezopakoval, možno by mi to aj ostalo. Našťastie, moje zastupovanie sa rýchlo skončilo, a tak ma to len trošku štrajchlo.

Vždy, keď niekto volá po alternatívnom školstve, hravom a tvorivom prístupe k učeniu detí, mám chuť mu povedať, nech si to ide vyskúšať aspoň na mesiac, aby pochopil, že nie je až také jednoduché dennodenne zvládnuť so cťou aspoň to nehravé, netvorivé a nudné penzum povinných vedomostí. Ono je v podstate náročné uchovať si pri dlhoročnej rutine aspoň kúsok hravosti, tvorivosti a zdravého rozumu pre seba a svojich blízkych. Čert zober školu hrou, len vás prosím, milé pani učiteľky a páni učitelia, vydržte! A nech vás to štrajchne iba tak trochu.