Postojačky ženou, počupiačky feministkou

Nedávno som náhodou narazila na reprízu talkšou, ktorá sa cíti byť prstom na pulze doby, ukazuje všetko, čo je in, o čom sa hovorí, čo treba žrať aj s navijákom. Za tému si zvolili feminizmus, z čoho som bola príjemne prekvapená. To ma však rýchlo prešlo. Moderátorka nás rýchlo uistila, že ona feministka nie je, aby sme si náhodou nemysleli niečo iné. Z troch hostí jedna bola feministka, ale za celú reláciu povedala len asi dve vety (moderátorka ju pre istotu neoslovovala a ona sama sa neprihlásila). Mladá podnikateľka sa ohradila, že ona feministka nie je, veď ona má mužov rada. Tretí hosť, humorista, ktorý bol prizvaný preto, aby celú debatu o feminizme odľahčil, veď sa, preboha, nejdeme hádam baviť o niečom serióznom, sa zdal jediným obhajcom práv žien. Sprievodná dokrútka – anketa v nákupnom centre v Bratislave – nám prezradila, že feministky sú škaredé, zakomplexované lesbičky, ktoré nenávidia mužov a čo to tie ženy vlastne vymýšľajú, veď majú všetko. Ďalšia dokrútka nám ukázala ženu, ktorá sa síce k feminizmu naozaj hlásila, ale bola to nie veľmi pôvabným spôsobom výstredná lesbička, ktorá sa bozkávala so svojimi fenkami a tvrdila, že to je najlepšie na svete. Neverila som vlastným očiam a ušiam. Aby mi, chudákovi divákovi, zahnali nutný stres z feminizmu, druhá časť talkšou sa venovala canisterapeutickým psom. Ženy a psy. Aká pekná kombinácia.

Chápem, že v našich končinách sa len máloktorá žena označí za feministku, keď sa slovo feministka používa ako nadávka, alebo je dokonca ešte o stupeň horšie. Už som zažila, aby si nejaká žena povedala, ja som taká ... (doplňte akúkoľvek nadávku ženského rodu), ale ešte som nepočula, aby si niektorá povedala: ja som taká feministka.

Keď som naposledy hľadala eseje Virginie Woolfovej v kníhkupectve, musela som sa dobre posnažiť, aby som ich našla. Schované v uličke s kuchárskymi knihami a diétami, uložené vo výške lýtok, vo výške dosiahnuteľnej pohodlne, len keď si čupnete, nenápadne sa prikrčíte a najlepšie, ak sa tvárite, že si v skutočnosti čítate piate pokračovanie Kořínkovej alebo Múčniky na každý deň. Boli tam, knižky z vydavateľstva Aspekt. Virginia Woolfová, Nina Sadur, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Elfriede Jelinek, Margaret Atwoodová, Aglaja Veteranyi, Jaroslava Blažková, Jana Juráňová, Uršuľa Kovalyk. Miesto ich pobytu v kníhkupectve bolo zvolené celkom príhodne. Veď ako ich majú slovenské ženy čítať, keď nie nenápadne? Čo ak by si o nich niekto pomyslel, že sú feministky? Že nedajbože nemajú rady mužov? Že sú zakomplexované, alebo dokonca škaredé? Nie, nie. Vezmú si radšej Keleovú-Vasilkovú alebo Nagyovú-Džerengovú, tie si môžu bez obáv položiť na nočný stolík, či vziať do autobusu. Ale knižku z Aspektu? Čo by si ľudia pomysleli? Nedajbože, že majú dobrý vkus?

Našťastie, existujú ženy, čo čítajú dobré knižky. A chvalabohu, máme na Slovensku aj ženy, ktoré vedia dobré knihy písať. A ak si tie knihy prečítajú iné ženy (a muži), hoci aj počupiačky, zatvorené na záchode, naložené vo vani, schované na povale alebo vo včelíne, má to svoj zmysel a my máme šancu dosiahnuť rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami, odhadujem, tak za sto rokov. A potom už konečne hádam nebude dôležité, či ste feministka, gazdinka alebo mucha puk.