Kalokagatia a antiperspiranty

Rada chodím do divadla a na koncerty, ale nerada sa zaoberám zháňaním lístkov a chodiť niekam na blind, na to som už stará. Preto si už roky kupujem permanentku do filharmónie aj do národného divadla. Má to veľa výhod, nemusím nič sledovať, len si zaznačiť do kalendára deň, keď platí moja séria, slušne sa v ten deň obliecť, tešiť sa a ísť. Má to však aj zopár sprievodných javov. Napríklad to, že vždy sedíte vedľa tých istých ľudí. Vo filharmónii som sa s babičkami v mojom rade začala aj zdraviť a zakaždým, keď niektorá z nich koncert vynechá, mám o ňu tak trochu strach. Babičky sú vždy vyfiknuté podľa svojich najlepších schopností a možností, voňajú po naftalíne, Indulone a zvetranom parfume, na hlave čerstvá ondulácia, ešte im vidno stopy po natáčkach. Vedia, ako sa má chodiť na kultúru.

Horšie už to je v divadle, najmä v činohre. Vedľa seba tam sedia ľudia vo večerných róbach, v tesilových oblekoch aj v rifliach a teniskách. Vedľa mňa sedí korpulentná dáma s príšerným vkusom, ale to by nebolo to najhoršie. Najhoršie je, že má tiež permanentku a že smrdí. Nie po naftalíne alebo po starej voňavke, ale po nikotínovej močke a rozkladajúcom sa pote. Pri každom jej silnejšom výdychu či smiechu viem hneď aj to, či si stihla dať pred prestavením ešte jednu kávičku s cigaretkou. Chápem, že človek nemôže ovládať svoje potenie, trávenie ani neprestane pre divadlo fajčiť. Chápem, že niekto nemá rád mentolové bonbóny, bojí sa rakoviny a odmieta používať antiperspiranty, alebo si len nevšimol, že niečo také sa začalo pred dvadsiatimi rokmi u nás predávať. Ale táto dáma skutočne smrdí tak, že to v divadle cítia všetci ľudia v okruhu dvoch metrov, stačí, keď sa trochu pohniezdi alebo zakašle. Pokazilo mi to všetky predstavenia tohto roka, a to mám ešte šťastie, že sa divadlo sťahuje do novej budovy, a tak je sezóna skrátená.

Nespomínam to tu preto, aby som sa sťažovala a čakala na radu, nejako si s tým už poradím aj sama. Spomínam to tu preto, že sa mi zdá alarmujúce, ako sa stále viac oddeľuje kultúra tela od kultúry ducha. Na jednej strane milovníčka duchovnej kultúry kašle na telesnú kultúru a na druhej strane ľudia, ktorí kultúru ducha ani len nemajú, to s tou telesnou príliš preháňajú. Možno sa niekomu zdá nepodstatné, ako sa oblečie a navonia do divadla a ako pôsobí na ľudí, veď je to jedno, ide o jeho vlastný hlboký duchovný a umelecký zážitok. Dokonca možno taký človek opovrhuje tými, čo si dajú na svojom oblečení a čistote záležať, ale vidno na nich, že by sa lepšie cítili v kine na nejakej slaboduchej komédii.

Podľa mňa sa kultúra tela a kultúra ducha nedajú od seba oddeľovať a mali by sa pestovať v rovnováhe. Nemám taký skeptický názor na spoločenské elity ako Juraj Malíček a sledujem, ako sa mnohí čerstvo zbohatnutí ľudia pomaly, ale iste prepracovávajú cez bohapusté materiálno aj k duchovným hodnotám, napríklad od zbierania luxusných áut pomaly prechádzajú k zbieraniu moderného slovenského umenia a aj tomu rozumejú a aj to svojimi peniazmi podporujú. Mám skôr skeptický názor na kultúrne elity, ktoré sa udržiavajú v sebauspokojujúcom pocite, akí sú intelektuálni nadľudia, a pritom si zabudnú utrieť topánky od blata a vybrať z nich slamu. Filharmonické babičky by so mnou určite súhlasili.