Kde sa stala chyba, ženy?

Cez víkend som bol v rodičovskom príbytku prinútený preberať sa starými zažltnutými fotkami uloženými po väčšinu roka v bezpečí škatule od topánok. Sú to chvíle zvláštnej atmosféry, keď človek berie do ruky historické obrázky spred tridsiatich rokov, hľadí na ne a zároveň na seba a občas povie „fíha!“, hneď nato „ajajaj!“, vzápätí „hmmm“ a tak ďalej, až kým s tým neprestane, nepostaví sa od stola, neprejde k zrkadlu a nepovie: „Ej, piči!“ Ale nie o tom, že čím som starší, tým som krajší a sympatickejší, som chcel dnes písať.

V hŕbe obrazových záznamov nechýbali fotky zo základnej školy. Bežné hromadné triedne fotografie pred budovou rozostavanej školskej jedálne, akých má doma plno každý, ale aj špeciálne fotografie najlepších žiakov a žiačok v triede, akých sa dočkali len jedinci prospievajúci s vyznamenaním, aby bolo jasné, že elita si zaslúži špeciálnu pozornosť a vlastnoručné písomné venovanie triednej súdružky učiteľky k tomu. Nemusím, pochopiteľne, zdôrazňovať, že som s vyznamenaním prospieval pravidelne, teda až do chvíle, kým sa na polroka v osmičke voči mne nespriahli matematikárka a učiteľ výtvarnej výchovy, pretože zistili, že by obaja mali zlý pocit, ak by mi dali sólovú trojku, ale keď to spravia pekne vo dvojici, svedomie ani jedného z nich tým trpieť nebude. (Musím sa v tomto bode obhájiť, takže si, prosím, prečítajte ohviezdičkovanú poznámku na konci článku.) *

Čo však zdôrazniť musím, je, že som na celom druhom stupni bol v triede jediný vyznamenaný chalan. Vždy rodovo osamotený medzi piatimi až siedmimi dievčatami, James Bond na besede s pionierkami. Podobne to bolo aj v iných triedach, dlhodobo v celej škole, v celom meste a až pokiaľ som vedel, aj v celom okrese a možno aj v celom RVHP. Proste dievčatá sa učili lepšie a aj sa to od nich automaticky očakávalo, zatiaľ čo pri chalanoch to bolo vždy tak trocha prekvapenie. „Na chalana sa učí celkom dobre,“ vravievalo sa ešte aj o tých, čo ledva preliezali a jediné jednotky mali zo správania a telesnej výchovy. Chalan s vyznamenaním – hotové zázračné dieťa, Mozart školských lavíc! V kontexte základnej školy dievčatá vládli svetu. Oveľa lepšie plnili to, čo sa od detí v tom veku vo všeobecnosti očakávalo a keďže škola základ života jest, mali pred sebou nalinkovanú jasnejšiu a žiarivejšiu budúcnosť ako chalani, ktorým bola väčšinou predpovedaná dráha kriminálnikov, v lepšom prípade len vcelku neškodne parazitujúcich povaľačov.

A teraz ten paradox, tá pointa, to osvietenie! Ako to, že keď celé detstvo, ktoré nás formovalo pre našu budúci kariéru, boli dievčatá jednoznačne úspešnejšie ako chalani, väčšinu riadiacich pozícií v spoločnosti dospelých obsadzujú muži? Há, teraz buďte múdri a pohotovo odpovedajte! Však súčasné mladé pracujúce ženy sú predsa tie isté dievčatá, čo ešte toť pred pár rokmi chalanov vo všetkom prekonávali. Podotýkam, že tých istých chalanov, ktorí im dnes šéfujú. Pomer vyznamenaných a priemerných sa medzi pohlaviami zrazu obrátil. Minulé nádeje štátu a spoločnosti robia sekretárky minulým ty-raz-veľmi-zle-skončíš chalanom. Kdesi sa to muselo celé obrátiť, lebo keby nie, dnes by sme riešili rodovú rovnosť v zamestnaní a sklenené stropy presne v opačnom garde. A petície tete, nemúdrej, ale predsa Sove na ministerstvo práce by nevypisovali feministky, ale angažovaní maskulínisti.

Toto sa veru ťažko dá zvaliť na nejaký patriarchát a rodové stereotypy. Jednoducho ženy prvých 18 rokov života vedú, vyzerá to pre ne veľmi nádejne, všetko majú vo svojich rukách, sú v početnej presile, ak by sa dalo staviť, ktoré pohlavie bude v zamestnaní úspešnejšie, bol by na ženy jednoznačne lepší kurz a zrazu bum ho. Teda skôr bum ju. Z ničoho nič ženy prehrávajú. Vysvedčenia s vyznamenaním, pochvaly pred celou triedou, ba aj červené diplomy – to všetko je zabudnuté. Vedenia sa ujímajú muži a až do konca aktívneho života, s platnosťou po mnoho minulých i budúcich generácií, si ho bezpečne udržujú.

Toľko moje pozorovanie, nech sa páči, môžete sa uchádzať o granty, na hľadanie tohto druhu odpovedí sa dnes štedro prispieva. Ja mám len jednu neoverenú hypotézu – systém, na ktorom fičí celé školstvo, je postavený na presne opačných princípoch, ako sú princípy v reálnom živote. Takto si to vysvetľujem a štve ma, že som na to neprišiel ešte ako dieťa, toho stresu, čo som si mohol na školách ušetriť. Každopádne prajem deckám, nech si užijú jarné prázdniny a ženám želám radostné MDŽ.

* Tak a teraz tá obhajovacia poznámka:
Trojka z výtvarnej bola zaslúžená, po celý môj život ma sprevádza mimoriadne mizerný grafický prejav, ale tá matematika bola jasná krivda. Matematikárka mi na každej písomke škrtala aj dobre vyrátané príklady len preto, že ona s jej neveľmi orlím zrakom nevedela rozlúštiť, čo sú to tam za čísla. Takže ešte aj trojka z matematiky bola vlastne z výtvarnej, a to nielen preto, že som mal problém s grafickým vyjadrením, ale tiež preto, že tá nabrúsená, ofučaná Hartypa nevyštudovala grafológiu, ako s obľubou sama vravievala vždy, keď som sa bol pri katedre dožadovať spravodlivosti.