Šestnásta kapitola – To spláchol čas a preliate slzy

Lola kedysi v nejakom filme videla, ako tri ženy kráčajúce za truhlou spoločného frajera nahlas počítali v násobkoch čísla tri až do nekonečna, aby svoje myšlienky odpútali od toho, prečo a kde vlastne sú. Sedela teda za volantom, z rádia jej hrala Norah Jones a ona bola pri čísle 4 767, aby nemusela myslieť na to, kde je, prečo tam je a čo má teraz robiť.

Z domu vyšiel Gregor s hrubým diárom v ruke a nastúpil do svojho auta. Nevidel ju.

Nevidel ju asi už dávno, pozeral cez ňu ako cez sklo a šiel si za svojím. Pozeral jej do očí, hovoril o tom, že ide do práce a šiel pritom do bytu cudzej ženy. Načo tam bol? Dať pusu na dobré ráno? Na rýchlovku ešte v teplých perinách? Pri nej mu stojí? Alebo sa zastavil len na kus reči, aby jej povedal, tá moja žena je úplná hus, na všetko naletí, môžem ju za vlasy ťahať po byte, ak jej pritom poviem, že ju milujem, ešte bude rada, poď sa k nám nasťahovať aj ty, ja jej to nejako vysvetlím, neboj sa, zožerie to.

Lole sa do očí nahrnuli slzy zúrivosti a poníženia. Cítila, ako jej stekajú po lícach, ako namočili aj rám slnečných okuliarov. Dala si ich na oči, lebo chcela byť nepoznaná, skrytá, chránená pred ostrým slnečným svetlom a pred pravdou. Ale nepomohlo to. Svetlo ju bodalo až do hĺbky včerajším alkoholom podráždeného mozgu a pravda z nej urobila iného človeka. Zraneného, smutného a horšieho.

Gregorovo auto odfrčalo aj s Gregorom. Lola sa ho ani nenamáhala prenasledovať, hoci by jej bolo bývalo milé vraziť doňho v plnej rýchlosti. Ale on má asi o tridsať airbagov viac než ona a Elvis by zostal bez matky. Nie, časy rezignácie spláchol čas a preliate slzy. Ide hore a porozpráva sa najskôr s tou kurvou. Nech trpí teraz ona. Nech vie, že aj s ňou chcel mať sex, že s ňou chce dieťa, že jej povedal, že ju miluje. Toto milenky neznášajú, keď ich milenec spáva s manželkou a obťažuje sa predstieraním šťastného manželstva.

Kráčala po schodoch a sústredila sa na pravidelné dýchanie. Nesmie stratiť nervy. Nesmie kričať, nadávať a používať slovo kurva. Musí zistiť, o čo ide. Kde sa vlastne stala chyba. 4 989. 4 992. 4 995. 4 998. 5 001. Alebo nie. Rovno jej jednu vrazí. Môže sa na nejaké okolky vykašlať.

Na druhom poschodí boli otvorené dvere a v nich ležala na zemi žena. Lola potlačila dvere a vošla dnu.

Kľakla si k nej medzi sklenené črepy rozsypané po zemi. Žena krvácala z niekoľkých drobných rán na rukách a na líci. Lola jej chytila zápästie, ale necítila tep.

- Ježišikriste! – povedala.

Chytila jej tepnu na krku. Cítila čosi nepravidelné, ale nebola si istá, či to nie je jej vlastné rozbúchané preľaknuté srdce. Pozrela sa žene do tváre. Je to ona, je to to dievča sediace kedysi za stolom sekretárky jej muža. Bezvládna a možno mŕtva.

Poplieskala ju po líci.

- Šeri! Šeri, preberte sa!

Lola zakričala do chodby domu: - Pomóc! Zavolajte niekto sanitku!

Nikto jej neodpovedal, okrem vlastného hlasu v ozvene.

Lola zašmátrala v kabelke, potom ju otočila hore dnom a vysypala jej obsah na zem medzi sklenené črepy zamazané od džemu. Navolila na mobile 112 a dala ho na hlasitý odposluch. Kým prebiehalo spojenie, zaklonila hlavu Šeri dozadu, strčila jej pod ňu svoju preloženú prázdnu kabelku, chytila nos, priložila ústa k ústam a dvakrát do nej vdýchla vzduch. Tak sa to aspoň učili na kurze prvej pomoci.

Bolo to ešte na strednej a bol to úplne blbý kurz. Donekonečna si vzájomne obväzovali končatiny na spôsob klasu a opakovali päť protistresových T. Ticho – teplo – tekutiny – tíšenie bolesti – transport. Plastová Anča s otvoreným bruchom smrdela od spotených rúk a bola večne previazaná trojcípou šatkou, pretože žalúdok do nej akosi nepasoval a vypadával. A keď mali trénovať umelé dýchanie, snažila sa tomu vyhnúť, pretože to s ňou silou-mocou chcel skúšať spolužiak, ktorému smrdeli z úst pokazené zuby a cigarety vyfajčené za školou.

- Tu je dispečing integrovaného záchranného systému, - ozval sa z telefónu ženský hlas.

- Mám tu ženu v bezvedomí, - povedala Lola. – Nedýcha a nebije jej srdce.

- Prepojím vás, vydržte na linke.

Teraz srdce. Kľaknúť si nad ňu. Vystretými rukami poskytnúť vonkajšiu masáž srdca. Prudko silno pritlačiť na hrudnú kosť a uvoľniť. Koľkokrát? Päťkrát? Prečo len nedávala na tom kurze väčší pozor? Teraz znovu k ústam. Zakloniť hlavu, chytiť nos a dvakrát zhlboka vdýchnuť.

Šerine pery chutili po káve.

Neumieraj, preletelo Lole hlavou. Neumieraj, nič nie je dôležité, len život. Vráť sa z polcesty, ak ešte môžeš.

Šeri zalapala po dychu. Roztriasla sa, telo sa jej zašklbalo v kŕči, oči vyvrátené. Ale už aspoň trochu dýchala, aspoň párkrát jej zapumpovalo srdce.

Lola nadiktovala do telefónu adresu, meno, a príznaky.

- Čakajte. Pomoc je na ceste, - povedal zas iný ženský hlas.

A tak Lola čakala. Šeri sa mykala, takže jej Lola držala ruky, aby sa ešte viac neporezala o črepy. Počítala jej nádychy, výdychy a údery srdca, sledovala mihotanie očných viečok a Šerine vyvrátené beľmá. Napínala uši, kedy sa už na schodoch ozve dupot nôh záchranárov a sústredila svoju myseľ na to, aby to dovtedy Šeri prežila.

- Bude to dobré, - hovorila Lola sebe aj jej. – Len treba dýchať.

Čas sa zmrštil na čosi podobné želé, na čosi pomalé aj rýchle zároveň, na niečo, čo stratilo fyzikálnu vlastnosť času. Stálo to a zrazu to bolo preč. Lola mala pred sebou Šerinu tvár, jej spotené telo, nepravidelne sa dvíhajúcu hruď a potom sa tam zrazu objavili traja ľudia v červených kombinézach, mali nosidlá, otázky, intubačnú kanylu a injekcie.

- Neviem, koľko nedýchala, neviem, koľko takto ležala, spamätala sa, ale nenadobudla vedomie, neviem o zdravotných problémoch, ani o udalostiach pred tým, prepáčte, som len známa, šla som okolo, - povedala im Lola.

Robili si svoju prácu, Lola stála pri dverách do kúpeľne a snažila sa nezavadzať. Dívala sa na Šeri na nosidlách, ako s nimi manévrujú na úzkom schodisku, aby vybrali zákrutu a pohli sa s nimi dolu.

Šeri zastenala, Lole sa zazdalo, že prišla k sebe, že na ňu na okamih uprela pohľad, že to bola slza, čo sa jej zaleskla na tvári.

Susedné dvere sa otvorili a zjavila sa v nich stará žena v župane, šľapkách a hrubých ponožkách. 

- A čo sa tu preboha deje?  – spýtala sa.

- Kde ste boli doteraz? – spýtala sa Lola.

- V sprche. Ľudia sa ráno sprchujú, nie? – povedala susedka.

- S tým je ťažko polemizovať.

Lola sa naklonila ponad zábradlie za odchádzajúcimi záchranármi a nosidlami plávajúcimi dookola v priestore schodiska ako bárka na rozbúrenom mori.

- Kam ju veziete? – zavolala Lola.

- Na Kramáre, - zavolala lekárka a potom nosidlá aj s červenými kombinézami zmizli v bráne domu.

- Tečie vám krv, - povedala suseda Lole.

Lola pozrela na svoje nohy. Z jednej nohy stačilo odlepiť kusy skla a utrieť pančuchu od džemu, druhá vyzerala ako rekvizita z hororu. Až keď to Lola uvidela, začali ju tie rany bolieť. Dovtedy ich necítila.

Vyzula si topánku a vložila krvavú nohu do vane. Pustila na ňu prúd vlažnej vody a v kolene objavila zabodnutý kus skla. Nechtami ho nadvihla, pevne chytila a trasúc sa od bolesti ho vytiahla von. Rana začala viac krvácať.

Lola vybrala z dózy pod zrkadlom kus vaty a pritlačila si ju na koleno.

Kým tam tak sedela s jednou nohou vo vani, pozerala sa po kúpeľni. Žiadne mužské prípravky. Jeden šampón, jeden kondicionér, jedno telové mydlo, deodorant, parfum, gél na vlasy, skromná taštička na šminky. A na umývadle malá kefka v tvare lienky. Aj oni mali doma takú, Elvis si ju ako decko vybral v drogérii, Lola mu ju kúpila a on sa s ňou potom hral vo vani. Taká blbosť. Kefka.

Lola sa zrazu rozplakala, ani nevedela prečo. Ľudia tu bojujú o život a sú tu l

Maxim E. Matkin  viac od autora »