- Aj vplyvom niekoľkých mimomanželských vzťahov odporcu medzi nami dochádzalo k stále hlbšiemu odcudzeniu, ktoré sa prenieslo do všetkých sfér nášho spolužitia, - prečítala z monitoru počítača pomaly Ornella. - Naše vzájomné rozpory v oblastiach rodinného života, životných priorít a morálky sa stali neprekonateľnými. Vzťahy medzi mnou a odporcom sú tak hlboko, trvale a vážne narušené, že nie je predpoklad, že by v budúcnosti došlo k obnoveniu nášho partnerského vzťahu a tým aj manželského spolužitia.
- Tie mimomanželské vzťahy odporcu a rozpory v morálke tam musia byť? – spýtala sa Lola.
- Čo ti na tom prekáža? – spýtala sa Ornella.
- Nechcem naňho verejne kydať bahno.
- To nie je bahno, to je pravda.
- Mám z toho zlý pocit.
- To je žiadosť o rozvod, nie príhovor k zlatej svadbe, - povedala Ornella, postavila sa, prešla okolo kancelárskeho nábytku z čerešňového dreva, odhrnula žalúzie a otvorila okno. Dovnútra vniklo svetlo, čerstvý vzduch a hluk ulice.
- Ponížila by som aj seba, keby som tam na neho vytiahla všetky jeho hriechy, - povedala Lola a obrátila sa za ňou v otáčacom koženom kresle.
- Ty si ešte na rozvod nedozrela, - povedala Ornella od okna. - Tú žiadosť píšeme predčasne. A zbytočne.
- Prečo myslíš?
- V kuse berieš na Gregora nejaké ohľady. No a čo, keď mu to ublíži? Už hráte každý za seba, už sa nemáš starať o jeho šťastie, ale o svoje šťastie a šťastie tvojho syna.
- Ja beriem ohľady?
- Áno. A zúriš, plačeš a tresla si mu telefónom. Pravý čas na rozvod je vtedy, keď sa tí dvaja už ani nehádajú. Keď im to za to nestojí. Keď im ani len nestúpne tlak, keď sa stretnú. Keď nastúpi peklo ľahostajnosti. To je to najhoršie a vtedy už naozaj niet cesty späť.
- Najhoršie je peklo sklamania, - povedala Lola.
- Ale prosím ťa, manželstvo je eufemizmom slova sklamanie.
- Ja nehovorím o chrápaní, špinavých ponožkách, zdvihnutej doske záchoda a víkendoch, keď si tak lezieš s mužom na nervy, že by si ho zabila.
- A o čom teda? – spýtala sa Ornella.
- Hovorím o hlbokom sklamaní. Ako keby si bola vo vojne a zrazu by si prišla na to, že tvojmu spolubojovníkovi na tebe absolútne nezáleží, že ťa nekryje, že sa o teba nebojí a keby ťa ranili, že ťa nechá vykrvácať v zákope a pôjde zatiaľ do kantíny na obed. S tým sa nedá žiť.
Ornella si vzdychla a sadla si späť za počítač.
- Tak teda vyhodím mimomanželské vzťahy odporcu a rozpory v morálke a necháme už len nulovú nádej, že sa dáte dokopy, - povedala Ornella, označila vzťahy a rozpory a stlačila delete. - Ešte by sa tam zišla formulácia, že intímne spolu nežijete aspoň pol roka a nebývate na tej istej adrese.
- Bez toho nás nerozvedú?
- Lola, nejaké argumenty tam byť musia.
- Napíšme tam, že ja už nevládzem, - povedala Lola. - Nemám energiu stále sa snažiť. Nemám vieru, ani nádej. A asi ani lásku. Už len spomienky mám, ale s nimi v tom rodinnom kozube neprikúrim.
Ešte kým stihla Ornella niečo namietnuť, zazvonil Lole telefón. Z neznámeho čísla sa ozval ženský hlas:
- Dobrý deň, pani Nebeská, tu je Neumannová.
- Dobrý deň, pani docentka, - povedala prekvapene Lola.
Docentku Neumannovú si hmlisto pamätala z oslavy Teodorovej šesťdesiatky. Bola to internistka tesne pred dôchodkom, fajčiaca dve škatuľky denne a nosiaca s gráciou na osemcentimetrových podpätkoch svojich tridsať kíl nadváhy.
- Vášmu manželovi som sa nedovolala, ale v profesorovom diári som našla vaše číslo, - povedala docentka. - Viete, myslím, že by sa o Teodora mal postarať niekto z rodiny, lebo keď k nemu zavoláme niekoho z psychiatrickej kliniky, už sa to nebude dať ututlať a budeme mať hanbu po celej fakulte.
- A čo sa stalo? – spýtala sa Lola.
- Profesor prišiel v supermanskej kombinéze a chcel tak prednášať študentom, - povedala docentka. – Viete, to je taká, čo má vlastne navrchu slipy.
- Má navrchu slipy?
- Supermanské slipy. A supermanský opasok aj plášť. Aj to S na hrudi. Len supermanské čižmy nemá, obul si snehule.
- A prečo, preboha?
- Neviem, ale nechce si to vyzliecť, tak som ho zatvorila v pracovni, poslala študentov preč a volám vám, aby ste prišli prevziať zodpovednosť.
- Jasné, už som na ceste.
- Ponáhľajte sa, lebo váš svokor už zvnútra kružidlom rozoberá zámku.
Lola vybehla z Ornellinej kancelárie a privolala výťah. Prišiel takmer okamžite. Kým sa za Lolou stačili zatvoriť dvere, vrútila sa dnu Ornella.
- Idem s tebou, - povedala. – Toto je chvíľa, na ktorú som čakala roky.
- Robíš si srandu? – spýtala sa Lola.
- Niekedy aj Lois Laneová musí zachrániť Clarka Kenta.
- Kto?
- Ťažké chvíle riešim čokoládou a komiksami, - povedala Ornella. – Nenechám ťa v tom samu, keď ani nevieš, čo je kryptonit.
V aute Lole zazvonil mobil znovu.
- Hi, Lola, will you come today? – spýtala sa Selma.
Zabudla som na to, uvedomila si Lola. Sľúbila, že príde a bude sa venovať Selme, sústavne haprujúcemu kotlu a rastlinám v záhrade.
- I really don‘t know, Selma, I‘ll see later on, - povedala Lola. Možno neskôr. Ak vôbec.
- I‘m roasting great piece of lamb, swedish specialty, - povedala Selma. – Come over here, let‘s eat together and have a talk.
- Maybe at 5 p. m., - povedala Lola a predstavila si tú pečenú jahňacinu. – Even later.
- Ok, I look forward to see you, gamey lamb is also good story, - povedala Selma veselo a zložila.
Ok, aj ja sa teším, len keby som vedela, čo znamená slovo gamey, pomyslela si Lola a preletela cez križovatku na zľahka sa červenejúcu oranžovú.
- Myslela som, že tu budete skôr, - povedala docentka Neumannová vyčítavo, siahla po okuliaroch držiacich viac na jej ohromných prsiach než na retiazke na krku a založila si ich na nos.
Vybrala šnúru obstarožnej špirály zo zásuvky a pomaly zaliala tureckú kávu do troch šálok každý pes iná ves.
- Kde je Teodor? – spýtala sa udýchane Lola.
Docentka kývla hlavou smerom k dverám jeho pracovne.
- Situácia sa konsoliduje, - povedala a zdvihla podnos s tromi kávami. Otvorila si nohou odchýlené dvere a vplávala dnu majestátne ako krížnik jej veličenstva.
Na retrogauči pod obrovským plagátom znázorňujúcim metabolizmus pečene sedeli vedľa seba rozvalení Elvis a Teodor v supermanskom kostýme. Teodor mal zatvorené oči a na ušiach slúchadlá Elvisovho diskmena. Elvis ležérne zdvihol ruku na pozdrav, akoby sa nechumelilo a vzal si od docentky kávu.
- Ty nie si v škole? – spýtala sa Lola.
- Som, - povedal Elvis spôsobne, - som v škole, sedím na matematike a sem som poslal svoj klon.
Lola sa zložila na rozheganú stoličku, Ornella na druhú. Oči jej podozrivo žiarili. Baví sa, Ornella sa baví, uvedomila si Lola nechápavo.
- Takže ešte raz, - povedala Lola synovi.
- Volala mi Valika, - povedal Elvis, - že ma chce dedo vidieť, že si spolu môžeme zalietať nad školským dvorom, tomu sa nedalo odolať.
- Valika? - spýtala sa Lola.
- Máte niečo proti menu Valika? - spýtala sa docentka Neumannová a hlasno hrkajúc lyžičkou v šálke si miešala v káve cukor.
- Je to prekrásne meno, - povedala Lola.
- Aj ja som jej to povedal, - povedal Elvis.
Všetci zostali ticho pozerať na Teodora. Zo slúchadiel bolo počuť rytmus, do ktorého pokyvoval hlavou.
- Nie je to zlé, to fakt nie je zlé, - trochu prihlasno povedal Teodor. – Trochu viac to rachotí, ale v princípe je to veľmi harmonické. A naozaj to upokojuje, cítim sa omnoho lepšie.
Elvis sa usmial:
- Nehovoril som?
- Teodor! Káva! - zakričala na profesora docentka a pripálila si
Maxim E. Matkin viac od autora »
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Sedemnásta kapitola – Diera v srdci ako zrnko ryže
Devätnásta kapitola – Tajomstvá sú ako teplý plášť
Šestnásta kapitola – To spláchol čas a preliate slzy
Dvadsiata kapitola – Aby to tak nebolelo, keď ma bude opúšťať
Pätnásta kapitola – Medzi dvomi zrkadlami