V oknách sa svietilo, boli jediné nespiace široko-ďaleko a žiarili do noci ako maják, čo má zblúdilú loď doviesť do prístavu. Gregor si odomkol potichu, nech ho malo doma čakať čokoľvek, chcel mať niekoľkosekundový náskok na prípadné uhýbanie, útek, kajúcne slzy alebo volanie záchranky. Otvoril dvere a privítala ho známa vôňa domova. Bývali v malom požičanom byte len pár dní, niektoré veci boli ešte stále v škatuliach, ale vôňa sa už rozvinula. Zvláštna zmes parfumov, práškov na pranie, koženého kresla, vlny, kníh a Loliných obľúbených korenín. Gregor vdýchol a zatvoril za sebou dvere. Fakt divné, že po tom všetkom sa potrebuje nadýchať práve tohto vzduchu, aby mal pocit, že aspoň niečo v jeho živote je ešte normálne.
Všade bolo svetlo a ticho. Gregor vošiel do izby najbližšej ku vchodu, v ktorej teraz býval Elvis. Posteľ rozhádzaná, ale prázdna. Oblečenie na zemi, knihy v posteli, na stole tanier so zvyškami jedla. Keby syna nepoznal, myslel by si, že ho uniesli, hneď ako tam urobili brutálnu domovú prehliadku. Takto vedel, že je všetko po starom a Elvis pravdepodobne zase ponocuje na záchode, kde sedí a číta si staré časopisy.
Otvoril dvere záchodu. Nikto.
Otvoril kúpeľňu. Nikto.
Obývačka. Prázdno.
Vošiel do kuchyne. Na stole bolo prestreté pre dvoch. Lepší porcelán, obrúsky, sviečky, dvojo pohárov, na tanieroch zložito vyzerajúce mierne obschnuté menu. A to všetko vrátane dosky stola obalené v priehľadnej potravinovej fólii ako nejaký exponát v múzeu. Ako naddimenzovaná instantná slávnostná večera pre dvoch, ako niečo, čo by mohli podávať v lietadle cestujúcim v biznis triede, keby im to poradil nejaký mierne narušený marketingový poradca.
Gregor na ten stôl hľadel a premýšľal, čo sa večer doma dialo a koľko to muselo trvať, kým sa komusi podarilo tak precízne zabaliť stôl aj s členitými predmetmi na ňom.
Urobil do fólie dierku a odtrhol si kus mäsa z jedného z tanierov. Chutilo skvelo. Vzal si ešte kus a pohol sa do spálne.
Bola tam tma, len svetlo z obývačkových dverí vymedzovalo na posteli jasný obdĺžnik, na ktorom ležala Lola. Bola oblečená v čiernych kokteilových šatách bez rukávov, na krku dlhý perlový náhrdelník, na nohách lodičky na podpätkoch. Vedľa nej prázdna fľaša, pohár na stopke a na plachte červená škvrna od vína.
Gregor jej odhrnul vlasy z tváre. Pery červené od rúžu a vína a na líci čierna riasenková cestička po slze.
Si stále rovnako šialená, povedal jej v duchu Gregor. Čo ti to napadlo?
Opatrne jej vyzul topánky, odložil fľašu a pohár a zakryl ju cípom prikrývky. Vyzliekol sa a nahý si ľahol k nej.
Zrazu sa mu nechcelo spať. Díval sa na Lolinu tvár, spolovice osvetlenú, spolovice v tieni, spolovice súmernú a snívajúcu, spolovice pokrčenú od vankúša. Bola pekná, strhaná a dojemne zraniteľná zároveň. Prečo sa takto vystrojila? Myslela si, že prídem? Alebo mal prísť niekto iný a potom sa tu neukázal?
- Nikto tu nie je, - zamrmlala Lola zo spánku.
Mám ožratú manželku, povedal sám sebe Gregor. To sme sa dopracovali.
Až sa mu chcelo smiať, tak mu to prišlo nepochopiteľne príjemné.
Zobudil sa na hlučné púšťanie vody z vodovodu v kuchyni. Bolo to príliš blízko postele, ako vlastne v tomto byte všetko. Lola pri ňom neležala, tak vstal a šiel za ňou.
Stála v šatách, perlách a naboso pri kuchynskej linke a zapíjala vodou dve tabletky.
- Je ti niečo? – spýtal sa Gregor stojac vo dverách.
- Bolí ma hlava, úplne strašne, - povedala pomaly zachrípnutým hlasom, ani naňho nepozrela. – Kde si, do pekla, bol?
- Mal som prácu.
- To je také úbohé.
Otočila sa k nemu. Strapatá, nahodená a naštvaná vyzerala ukrutne sexy. Tuším to bol otcov brat, ktorý kedysi povedal, aby vysvetlil svoju avantúru so ženou o desať rokov staršou od svojej manželky: Višne sú najsladšie tesne pred tým, ako prezrejú.
Prečo si práve teraz spomenul na túto vetu, to netušil. Lola ešte nemala prezretie na dosah. Možno sa len jeho podvedomie potrebuje trochu odosobniť od toho všetkého, čo musí spracovávať.
- Prečo spolu už nespávame? – spýtal sa Gregor. Sadol si na stoličku k tanieru s dierou vo fólii a odtrhol si z porcie ďalší kus mäsa.
Lola sa k nemu otočila.
- Pretože ma ponižuješ.
- Čím?
- Demonštruješ neúctu k mojim citom, k môjmu životu, k mojim túžbam aj k môjmu času, ktorý som strávila varením tejto večere.
- Je to výborné, - povedal Gregor s plnými ústami.
- Najradšej by som ťa zmlátila.
- Len si poslúž. Ale do hlavy nie.
Lola si sadla k fóliovému stolu oproti Gregorovi. Vonku začalo svitať. Bolo to tých niekoľko prízračných neskutočných minút medzi realitou dňa a temnou mágiou noci. Prechod medzi dvomi svetmi.
- Manželstvo sa nedá zachraňovať, keď sa snaží iba jeden, - povedala Lola.
- Ty sa snažíš? – spýtal sa Gregor.
- A nie?
- Okrem tejto psychotickej večere si nevarila už aspoň mesiac. Odmietaš sex. Rozprávame sa z očí do očí tiež asi po sto rokoch. Kde je to snaženie?
- Aj ty si mohol variť. Aj ty si sa mohol rozprávať.
- Ako si pekne prehodila loptu na moju stranu siete.
- Ja som strašne unavená. Ja ťa asi už nemám rada, - rozplakala sa. – Inak by som teraz kričala, hádala sa a bojovala, ale ja už nevládzem, fakt nevládzem.
Sedeli oproti sebe pri stole. On nahý s podopretou hlavou, ona v koktejlkách zmáčaných slzami a vodou.
- Tu končia všetky debaty. Ty sa rozplačeš a ja čo mám teraz povedať?
- Dať mi vreckovku, ty debil, - povedala Lola cez slzy.
Gregor sa postavil a doniesol Lole vreckovky. Vysmrkala sa a utrela si oči.
- Máš milenku? – spýtala sa priamo.
- Nie, - povedal Gregor a dal si záležať na tom, aby sa jej pritom díval priamo do očí.
- Naozaj?
- Naozaj.
- Ak mi klameš a ja na to prídem, tak sa už prisámbohu s tebou rozvediem.
- Odkedy hovoríš prisámbohu?
- Mal by si sa spýtať, odkedy hovorím, že sa rozvediem.
- Lola, ja ťa mám rád.
- Máš rád, alebo ma miluješ?
- Milujem.
Zostali sa na seba dívať.
- A ty mňa? – spýtal sa Gregor.
- Neprovokuj.
- Aj ty mňa miluješ?
- Ja sa snažím obstáť v tomto boji o našu lásku.
- Poď sem, - Gregor ju pritiahol k sebe a posadil si ju na kolená. - Ty si taká hus, - povedal jej nežne.
Oprela sa oňho a on ju hladil po chrbte. Cítil, ako sa uvoľnila. Spomenul si, že takto ju hladil, keď mala pôrodné bolesti. Vybavil si to, aby mohol byť v nemocnici pri nej. Strašne sa vtedy o ňu bál, aby mu neumrela, až tak iracionálne sa bál. A potom sa im narodil syn a už nič nebolo ako predtým.
Lola mu vošla prstami do vlasov, niečo v tom, ako sa zohla, mu naznačilo, že je vzrušená. Našiel jej ústa, začali sa bozkávať. Vošiel jej rukou pod šaty, ona si sadla obkročmo. A vtedy si Gregor s hrôzou uvedomil, že mu nestojí. Vôbec.
- Poďme do postele, - povedal Gregor.
Ale nepomohlo to. Ani v posteli sa mu nepostavil. Hoci sa Gregor aj Lola snažili.
- Deje sa niečo? – spýtala sa po chvíli Lola.
- Som na smrť unavený, - povedal Gregor.
- Aha.
- Nehovor aha, mrzí ma to. Urobím ti to inak.
- To je v poriadku, chápem to. Aj ja som unavená.
- Tak poďme spať, pomilujeme sa ráno.
- Gregor?
- Áno?
- Nič.
- Super.
Vyzliekla sa a natiahla na seba nočnú košeľu. Ľahla si na svoju stranu postele.
- Sme ako dve figuríny, - povedala. - Také, čo predvádzajú vo výklade scénky z rodinného života. Všetky tragické podkapitolky, jednu za druhou, vôbec sa neodlišujeme, nie je v našej moci tomu sledu výjavov uniknúť.
Mlč už, pomyslel si Gregor, mlč a spi.
- Je mi blbo, -
Maxim E. Matkin viac od autora »
Štrnásta kapitola – Zajtra vyznanie lásky
Šestnásta kapitola – To spláchol čas a preliate slzy
Trinásta kapitola - Život nie je pornofilm
Sedemnásta kapitola – Diera v srdci ako zrnko ryže
Dvanásta kapitola - Bosými nohami po sklenených črepoch