Nie je všetko, čo sa blyští!

Uplynulé nedeľné dopoludnie sme – na žiadosť mojej ženy – zasvätili listovaniu v rodinnom albume. Priznám sa, nie je to kniha, ktorá by sa tešila mojej zvláštnej priazni. Rád sa pozerám na fotografie svojich starých rodičov i na dávnych obyvateľov tehliarskej kolónie, kde som vyrastal, pretože na to rád spomínam, ale neznesiem pohľad na svoje fotografie v akomkoľvek veku. V súčasnosti sa mi celkom darí ich vzniku zabraňovať tým, že som to práve ja, kto drží v rukách fotoaparát, navyše fotografujeme digitálne, takže neželané snímky vždy spláchnem už pri presúvaní do počítača, ale rodinný album, ten je už roky nemenný, tam sa už nič upravovať a likvidovať nedá.

Manželka vlastne prvýkrát videla moje fotografie z detstva a tiež fotografie mojich starých rodičov. Prekvapil ju strohý, ba priam až strmý výraz môjho deda Jozefa; z môjho rozprávania mala o ňom utvorený celkom iný dojem.
Aj ja si naňho spomínam ako na fajn človeka, skvelého deda, a tiež ma tie dlho nevidené fotografie trochu zmiatli. Potom som ale dedov strojený až urputný pohľad, či už v rakúsko-uhorskej či legionárskej rovnošate, neskôr v bezchybnom čašníckom smokingu či fraku, a ešte neskôr v modrom plášti vedúceho krčmy, pripísal faktu, že fotografovanie vtedy nebolo úplne bežným zážitkom.
Veď aj dnes, keď fotografujete pri nejakej rodinnej príležitosti, máte problém presvedčiť najbližších, aby nehľadeli stále tak strnulo do objektívu, aby si vás vôbec nevšímali, pretože najlepšie fotografie sú také, keď objekt svojho fotografa vôbec nevníma.

V prvých dekádach 20. storočia však bolo fotografovanie čosi nevšedné, takže ťažko sa mohol môj dedo tváriť prirodzene a uvoľnene.
„A ináč bol aký?“ spýtala sa žena.
„Bol hrozne fajn,“ povedal som. „Mal úžasnú fantáziu a vymýšľal si pre mňa rozprávky za pochodu. Vedel dobre improvizovať.“
K iným ľuďom bol však dedo Jozef občas strohý. Asi sa to naučil pri otravných opilcoch, s ktorými ako hlavný čašník a neskôr vedúci dedinského pohostinstva musel deň čo deň prichádzať do styku. Kým ich neskoro večer po záverečnej všetkých povyhadzoval z krčmy, trvalo to.
Dedo nerád strácal slová. Ešte aj bežne používané obraty skracoval, často až za hranicu zrozumiteľnosti. Iba ja som mu dakedy rozumel.
Keď ma napríklad chcel varovať pred príliš veľkým nadšením z čohokoľvek, často hovorieval: „Nie je všetko, čo sa blyští!“
A keď som trebárs niečo vyparatil a bál som sa neprimeraného trestu od mojej hysterickej matky, upokojoval ma: „Neboj sa Petrík, žiadna kaša sa neje horúca!“
A keď bláznivý Lojzko K., ktorý býval na našej chodbe so svojimi staručkými rodičmi, robil doma bordel, takže sa to rozliehalo po celom dome, dedo si len vzdychol: „Jablko nepadá ďaleko.“
Keď som bol malé dieťa, vôbec som si neuvedomoval, že dedovým prísloviam vždy čosi chýba. Naopak, keď som neskôr vstúpil do života a počul som tie múdra od cudzích ľudí tentoraz v kompletnej, nezostrihanej podobe, mal som stále pocit, že je v nich čosi navyše.
A keď už bol dedo po treťom infarkte a zasa mu raz prišlo zle a čakali sme spolu na sanitku, ktorá ho mala odviezť do nemocnice, pozrel na mňa a povedal: „Nechcem maľovať na stenu, ale teraz sa asi dlhšie neuvidíme.“
A veru, už sme sa ani nevideli.