Ilúzie chartistov a ilúzie o chartistoch

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Tak on bol ešte nažive? Minulý týždeň zomrel Art Buchwald, asi najznámejší fejtonista na svete. Jeho vrcholným obdobím boli 60. a 70. roky, pamätám sa, ako radi uverejňovali jeho fejtóny v časopise 100+1 ZZ. Pripadali mi vtipné, len trochu monotónne. Buchwald podľa mňa patril do zlatej éry magazínu New Yorker, karikaturistov Saula Steinberga a Ronalda Searla, politikov ako Richard Nixon, Henry Kissinger a Barry Goldwater, letov na Mesiac a doznievajúcej slávy detí kvetov. Aj preto som bol presvedčený, že už dávno nie je na tomto svete. A vidíte, on bol, pracoval a tvoril, a až minulý týždeň sa s týmto svetom rozlúčil. 

Keď už som spomenul tie lety na Mesiac, tak veľa čitateľov tohto magazínu sa narodilo v časoch, keď už ľudstvo načas stratilo o Mesiac záujem. V časoch môjho detstva, keď v relatívne rýchlom slede za sebou leteli kozmické lode Apollo 7 až 11, to bola veľká sláva. Dodnes mi nad tou šialenou odvahou hlava stojí. Dokonca dnes ešte viac ako vtedy, keď som bol dieťa. To je pochopiteľné, ako deväťročný chlapec som si sotva uvedomoval, čo všetko hrozilo prvým trom odvážlivcom (ale aj tým ostatným, čo leteli po nich) na tej nepredstaviteľne dlhej a osamelej púti mrazivým Vesmírom. Kebyže sa im na ceste niečo stane, dozvedel by sa to celý svet v priamom prenose, ale nikto by im nemohol pomôcť. Veď Apollo 13 niečo také v priamom prenose predviedlo, ale dopadlo to dobre. Ak poznáte všetky okolnosti, iste budete so mnou súhlasiť, že sa dá hovoriť o zázraku. To posádka Apolla 1 dopadla podstatne horšie, aj keď nie vo Vesmíre, ale na Zemi.

Na to, aby človek prišiel o život ďaleko od civilizácie, v mrazivej pustatine, nemusí letieť do kozmu. Existujú aj iné dobrodružstvá porovnateľné s letmi do Vesmíru. Napríklad dobývanie zemských pólov, to je história plná tragédií, a navyše – na rozdiel od kozmu – mi tam akosi chýba účel toho celého... okrem mužskej samoľúbosti.

Nedávno v Antarktíde, prakticky v jej strede objavili Leninovu sochu, ktorú tam dopravili nejakí červení polárnici. Všade písali, akí prekvapení boli jej objavitelia, no potom to zasa inde dementovali, že reku prekvapení neboli, lebo s tým vraj rátali.

Aj Kolumbova plavba k neznámym brehom nového kontinentu bola taká stredoveká obdoba letu na Mesiac či dobytia južného pólu. Dnes vnímame Ameriku (teda nielen USA) ako súčasť našej civilizácie, ale málo vieme o exotických kultúrach, ktoré tam žili pred objavením Ameriky. Niečo sa môžeme dozvedieť z filmu Mela Gibsona Apocalypto. Tu je zaujímavý, trochu neobvyklý pohľad na tento film.

Zaujímavo sa vyvíja situácia v STV. O tom, že Štefan Hríb skončil v relácii Pod lampou, už iste všetci viete. Priznám sa, že mňa táto správa ponechala vcelku chladného, nikdy som nebol divákom toho programu. A aj keď si ma veľa ľudí pletie s Hríbovým spolupracovníkom Jurajom Kušnierikom, môžem povedať, že Pod lampou som bol len raz v živote, a aj to som odišiel pred skončením, a to z dôvodov, ktoré nijako nesúviseli s tou reláciou. Ale relatívne dlho som v čase, keď sa vysielala Lampa, vysielal z vedľajšieho štúdia program MM Show, kde som pricmrndával Milanovi Markovičovi. Takže keď sa to tak vezme, tím Pod lampu bol našou konkurenciou, pretože sme každý štvrtok s nimi súťažili o priazeň divákov. Podľa mňa to bolo spôsobené idiotizmom vtedajšieho manažmentu STV. Postaviť dve takéto relácie proti sebe, to môže urobiť iba úplný chmuľo. Režiséra Lampy, Mária Homolku, som bežne stretával pred vysielaním v hale pred obidvoma štúdiami a vždy sme sa s úsmevom pozdravili. Veľmi sa mi páči rozhovor s ním o situácii okolo relácie Pod lampou.

Iný skvelý rozhovor dal Laco Lučenič. Poznám ho už roky a viem, že je nielen skvelý hudobník, ale aj veľmi príjemný pohodový človek. Taký typický Prešpurák. A nie je ani hlúpy, vníma svet okolo seba veľmi pozorne, niečo už v živote zažil a vie, že niečo aj znamená. Jeho úsudok je veľmi bystrý, živý, vyjadruje sa v skratkách, sarkasticky a pritom presne a výstižne. Napríklad jeho stručné zhodnotenie „Elán je špecifická anomália. Celkovo ako je. Od názvu až po neviem čo“ mi pripadá priam geniálne. Veď si ten rozhovor prečítajte celý.

Vraj Tesco už nechce Carrefour. No to som zvedavý, čo tam bude.

Nepodpísal som Chartu 77 – nielen preto, že som vtedy mal len 17 rokov, ale aj preto, že som nepoznal nikoho, kto by mi ju mohol dať podpísať. Bol studený január 1977 a ja som bol šialene, no neopätovane zaľúbený do spolužiačky z gymnázia, Tamary Š. Kdeže nejaká Charta! Neskôr som sa k zneniu tohto manifestu dostal, veľmi som si chartistov za ich odvahu vážil. Prakticky až do revolúcie to boli rytieri bez bázne a hany. Až po prevrate nám začalo byť jasné, že išlo v podstate o veľmi nesúrodý spolok. Veď čo už mohli mať spoločné pravičiar a kresťan ako Benda, rebel, opilec a fanfarón ako Landovský, prázdny majster pozérskeho gesta ako Kohout, skrachovaný komanč Mlynář a nechutné indivíduum ako Uhl? Ilúzie chartistov a ilúzie o chartistoch asi spolu nejako súviseli.

Skvelý článok o pozitívnej diskriminácii v škole je tu.

A tu je vtipný článok o ovečke-Európanke.

A tu o najbelšom chrobákovi na svete.

A na záver: ako to bolo s nešťastným čivavákom Ondrejom, najmenším psíkom na svete?