Nostalgické spomienky na mladosť a na kino Mladosť

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Pre veľa milovníkov filmu bola najväčšou udalosťou uplynulého týždňa premiéra nového Formanovho filmu Goyove prízraky. Nevidel som ho ešte, ale podľa dostupných recenzii ide o nie veľmi vydarené dielko. Neviem si to predstaviť, podľa synopsy by mohlo ísť o veľmi zaujímavý film, navyše Miloš Forman nie je žiadne béčko (aj keď jeho „genialita“ a význam pre svetovú kinematografiu sa v našich krajoch, a najmä v Česku, masívne preceňuje). Osobne mám bezvýhradne rád všetky Formanove filmy nakrútené v ČSSR, plus Taking Off a Ragtime – aj keď ten posledný spomenutý je už z iného súdka a rovnako dobre by ho nakrútil aj Coppola, Scorsese či Visconti. Ostatných „formanov“ nemusím.
Poďme si prečítať, čo o Goyových prízrakoch súdia kultúrni referenti v českej tlači: v Literárnych novinách, Reflexe a Ľudových novinách. Všimnite si, že všetci v podstate hovoria plus-mínus to isté.
Pražská premiéra filmu bola vraj organizačne dosť nezvládnutá. Reportáž z tlačovky priniesla aj slovenská tlač.
No a na záver tohto bloku je rozhovor s Milošom Formanom. Neviem, neviem, pripadá mi to skôr ako nezáväzné tliapanie senilnejúceho požívačného starca než interview s významným režisérom, ktorý práve dokončil nové dielo.

To Menzel sa v rámci marketingovej kampane na svoj nový film správal dôstojnejšie.

Iný veľký starec, ktorému by senilitu každý prepáčil, je Clint Eastwood. Pre mňa naveky zafixovaný v úlohe osamelého pištoľníka z tzv. dolárovej trilógie Sergia Leoneho. Tu je o ňom pekne napísané. Z jeho nového dvojfilmu Zástavy našich otcov/Listy z Iwodžimy som videl len prvú časť a nijako mimoriadne ma nezaujala. Uvidíme, keď uvidíme aj tú druhú, „japonskú“ časť.

Máloktorý pseudointelektuál v mojom veku, ktorý strávil svoju mladosť v Bratislave, nemá sentimentálne spomienky na kino Mladosť. A tak aj ja. Dodnes mám v živej pamäti chvíle vo vestibule alebo na chodníku pred kinom, kde sme čakali na začiatok predstavenia. Pamätám sa na premietanie Votrelca, Tančiarne, no najmä filmu Choď a pozeraj sa, po ktorom sme šli do kaviarne U Michala na nejaký drink a tým filmom sme boli takí zaskočení, že sme celou cestou tam mlčali a ešte aj v kaviarni nám do reči nebolo.
A teraz som sa dozvedel, že kino Mladosť idú predať a prerábať. Ďalší ostrovček spomienok sa potopí. Alebo žeby predsa len nie?

Český bulvár bol minulý týždeň priam zahltený tragickým úmrtím skladateľa Karla Svobodu. Myslím, že pre českú populárnu hudbu je to jednoznačne nenahraditeľná strata. Pozrite, ja tie kolovrátkové popevky nepočúvam, ale úplne objektívne: o toho, kto zložil pesničky ako Kdepak ty ptáčku hnízdo máš, Lásko má já stůňu, Do věží, Lady Carneval a podobne, sa musela genialita prinajmenšom obtrieť.

V súvislosti so samovraždou Karla Svobodu sa opäť do médií vrátila téma depresie (dotyčný nebožtík ňou trpel) a oprávnenosti či neoprávnenosti dobrovoľného odchodu z tohto sveta. Keďže s touto témou mám pomerne dosť do činenia, pochopiteľne, že ma zaujíma. Zaujímavý článok o tom, že na samovraždu netreba mať vždy dôvod, nájdete tu.

Vraj najviac útočia depresívne stavy na jar. Tomu jedinému nerozumiem, pre mňa je jar vždy vyslobodením, stačí, keď zasvieti zubaté slniečko a môj organizmus zalievajú priam vlny serotonínu, ktoré sa nabrali nevedno skadiaľ (keď celú tú nekonečnú jeseň a zimu musím prežiť takmer bez neho).

Slovo „depresia“ sa rado zneužíva, často úplne nevhodne. Vraj po Castrovom vyzdravení je v „depresii“ kubánsky exil. No, tu je vidieť, že autor nevie, čo je to depresia. Kubánski emigranti v USA môžu byť nazlostení, zúfalí, rozčúlení, sklamaní, frustrovaní, netrpezliví, ale žiadna z tých emócii nemá nič spoločné s depresiou.

Kedysi, ako dieťa, som zimu miloval. Devínska Nová Ves bola vtedy ešte idylická dedina (v mojich spomienkach sa za tie roky pretransformovala priam do toho známeho Ladovho obrazu), sánkovať sa dalo hocikde. Trebárs aj na vozovke, ktorá od dnešného hotela Morava klesá čoraz strmšie k železničnému viaduktu. Nesolilo sa, len sa sypal popol, takže keď začalo snežiť, bola tá cesta neprejazdná. Sánkovali sme sa aj potme, pri pouličnom osvetlení, dráha bola zľadovatená, áut nebolo. Dalo sa sánkovať i v hlinisku pri tehelni, tam boli tiež riadne výškové rozdiely a strmé svahy, najradšej som mal jednu dráhu, ale tam bolo treba na konci vyskočiť zo saní, pretože trať sa končila v bačorine s večne rozbitým ľadom. Takže sme sa vždy katapultovali – tak sme to nazývali – pováľali sa v tvrdom snehu, vstali, vytiahli sane z vody a poďho opäť hore na svah!
Keď si dnes spomeniem, čo všetko sme vtedy zažili, aké strašné pády, a zo všetkého sme vyšli nezranení. Detské kosti vydržia nekonečne veľa. Dnes by som sa rozlámal na tisíc kusov a skončil na vozíčku. A predsa ma občas láka poriadna sánkovačka, ešte raz zažiť ten adrenalín. Paradoxne, lyže ani snowboard mi nič nehovoria. Nikdy v živote som nestál na lyžiach. 

A ešte jedna spomienka z detstva, rovnako mocná ako spomienka na sánkovačku: puding. Už sa veru nepamätám, kedy som mal puding naposledy, ale ako dieťaťu mi ho varievali pravidelne. Buď to bol BB puding alebo puding „značky“ Amyl (to bola taká škatuľka s troma vrecúškami a v každom bol iný pudingový prášok: vanilkový, kakaový a orieškový). Až trochu neskôr (to už mohlo byť azda aj v roku 1965) prišli rafinovanejšie príchute a farby: jahodová, malinová, karamelová, ba dokonca aj pomarančová! A potom prišli mliečne pudingy (tam sa pridávala len voda) a napokon pudingy bez varenia (tie sa len miešali za studena, ale mne nechutili). V rakúskej televízii bežali reklamy na pudingy Dr. Oetker a bol som nimi taký spracovaný, že som si tie pudingy predstavoval ako čosi tisíckrát chutnejšie než tie naše, obyčajné. Raz priniesli naši viedenskí príbuzní pre mňa celú zbierku pudingov Oetker rozmanitých príchutí, no keď som to ochutnal, zistil som, že sú presne také isté ako tie naše. A dokonca musím povedať, že doteraz som medzi svetovými výrobkami nenašiel žiadny, ktorý by sa svojou chuťou a konzistenciou vyrovnal BB pudingu môjho detstva. Mimochodom, je zvláštne, že v kontinentálnej Európe sa pod pudingom myslí puding, a pritom Angličania puding nazývajú blancmange. A ich puding je čosi celkom iné – skôr akýsi čudný koláč. Ale dosť spomienkového optimizmu, dnes sú všetky „naše“ p

Peter Pišťanek  viac od autora »