Skeptikova nočná mora

Miestnosť, do ktorej som práve vkročil, si prezerám oveľa dôkladnejšie ako iné miestnosti, v ktorých sa bežne ocitám. Vyzerá ako lekárska ordinácia: v strede vysoké lôžko s pogumovanými schodíkmi, na stenách plagáty s detailmi ľudskej anatómie, pod nimi dva pracovné stoly, pri každom dve stoličky a na jednej z nich starý pán v bielom plášti. Teda je to ordinácia, myslím si a v duchu ju porovnávam so zadymenou tmavou miestnosťou obvešanou krížikmi, panenkami Máriami a iným religióznym humbugom, do ktorej som pred mnohými rokmi vošiel kdesi v Želiezovciach, a páchnucou kuchyňou starého rodinného domu, v ktorej pracoval celkom iný starý pán v Bánovciach nad Bebravou a ja som k nemu išiel len krátko po bizarných zážitkoch zo Želiezoviec.

Prezerám si stenu plnú diplomov, udelení čestných profesúr a akademických titulov. Sú na nich pečate univerzít z celého sveta, vrátane takých, o ktorých som už i ja počul. Tento pán je reálny doktor a titulov má toľko, že jeho vizitka musí byť minimálne formátu A4. Tí dvaja pred ním boli šarlatáni na prvý pohľad.
Želiezovčan okolo mňa behal s vystretými rukami, potom povedal, že mám nádor na mozgu, o 5 minút mi tou istou smiešnou hungaroslovenčinou oznámil, že už mi ho vyoperoval, vypýtal si dvesto korún a mohol som ísť. Bánovčan meral krvný tlak, hladinu hemoglobínu a parametre pečene za pomoci pravítka a ohnutého drôtu. Potom mi (teda najmä mojim rodičom) predával nezmyselné bylinkové roztoky za také peniaze, že aj dávkovanie po kvapkách vyzeralo ako bohapustá rozšafnosť.
Sadám si na stoličku a vravím si, že som doteraz možno mal len smolu a samotný pojem „alternatívna medicína“ hádam ani nemôže za to, že mi znie ako nadávka. Zároveň sa mi nikto nemôže diviť, že som skeptik. Som ním aj bez toho, aby som mal za sebou dve predchádzajúce skúsenosti, a to už nehovorím o týpkovi, čo mi určil diagnózu na základe toho, že som mu poslal list s jednou rukou písanou vetou.

Sem som prišiel na akupunktúru, kamarát vravel, že jemu to pomohlo. Navyše som bol zvedavý. Doktor mi najskôr podáva do ruky kovovú tyčku napojenú kusom drôtu k nejakému miliampérmetru. Druhú časť obvodu mi prikladá na rôzne miesta rúk a nôh a pozerá, čo prístroj ukazuje. Takto sme sa kedysi na priemyslovke s meracími prístrojmi zabávali aj my. Ale nikdy som spolužiakovi po tom nepovedal, že má napríklad pokazenú flóru tenkého čreva alebo zapálené obličky, a pritom sme boli tak blízko úžasným možnostiam vzájomnej diagnostiky. Vyšetrenie pokračuje zapojením tretieho drôtika, na ktorý lekár z kufríka prikladá čudné kovové valčeky. Po pár minútach povie, čo mi je a čo bude teda liečiť. Vezme ampulku destilovanej vody, postaví ju na bielu škatuľku pripojenú k tomu celému, škatuľka zavrčí a podá mi ju.

„Dvakrát denne kvapku,“ vraví a vidí na mne, že ho mám v tej chvíli za rovnakého blázna ako všetkých predchádzajúcich, diplom-nediplom, titul-netitul. Ešte sa pre istotu aj spýta: „Neveríte, však?“

Priznávam, že neverím a on si u mňa vzápätí šplhne, pretože namiesto toho, aby povedal, že ak neuverím, tak to nebude fungovať (ako to povedali tí pred ním), povie: „Niečo vám ukážem,“ a naozaj mi ukáže, že ak fľaštičku držím v jednej ruke, prístroj ukazuje iné výsledky ako bez nej. Elektrotechnik vo mne vraví, že nie je dôvod, aby fľaštička destilovanej vody zásadne menila odpor môjho tela pri prechode prúdu, a skeptik chtiac-nechtiac uznáva, že to, čo práve videl, znamená, že ak to celé aj nie je liečivo, niečo to určite robí. Mohol by som požiadať o test s inou fľaštičkou, ale úcta mi nedovolí a navyše je to on, kto vyšetruje mňa, a nie naopak.

Pýtam sa, čo je v prístroji a v kovových valčekoch. Lekár vraví, že ani sám nevie, že je to patent akademika Lupičeva. Akademika Lupičeva a jeho metódy elektromagnetického prenosu informácie je plný internet, môžete si to pozrieť. V princípe by to malo fungovať tak, že destilovaná voda prenáša informáciu o chorobe a jej užívaním sa telo začne tej chorobe brániť. Takže domov dostávam 4 ampulky destilovanej vody, avšak dobre informovanej destilovanej vody.

Netuším, ako to bude fungovať, znie to absurdne a každý, komu to rozprávam, sa smeje. Smejem sa aj ja, pretože príbeh o človeku, ktorý po všetkom, čo zažil, a kvapká si každý deň dvakrát po kvapke informovanej destilovanej vody, je vo svojej podstate veľmi vtipný. Úprimne povedané, nič si od toho nesľubujem, ale zároveň cítim rešpekt a už sa teším na chvíľu, keď zistím, čo si mám o tom myslieť.

Na záver seansy je konečne akupunktúra a pôjdem na ňu dokopy desaťkrát. Bolí to viac, ako som si predstavoval, a to je dobre, pretože aj v skeptikových očiach, ak to bolí, konečne to vyzerá ako liečba.