Žiadna kaša sa neje taká horúca

Všetko zlé je na niečo dobré, ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva a čas zahojí všetky rany. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie, tak dlho sa chodí s džbánom po vodu, až sa rozbije, kto chce kam, pomôžme mu tam a na každého raz príde.

Neviem síce, aký je rozdiel medzi porekadlami a prísloviami, páči sa mi na nich však ich univerzálna, a predsa žiadna výpovedná hodnota. Životné axiómy zrodené ľudskou skúsenosťou, vždy použiteľná vata, ktorou sa dá zalepiť akékoľvek hluché miesto. Ich použitie síce neznamená, že to miesto prestane byť hluché, ale to ani nie je ich účelom. Nie, sú to len somárske mosty od myšlienky k myšlienke, bez ohľadu na hĺbku či závažnosť tých myšlienok, ktoré navzdory častému používaniu a všeobecnej známosti splnia svoju funkciu. Pomenujú čosi univerzálne platné a ukazujú, že naše osudy, akokoľvek bizarné a nepravdepodobné, niečo spája.

Na jednej strane je v nich obsiahnutý fatalizmus, spochybňujú, že nad svojím životom môžeme mať absolútnu kontrolu, na druhej strane sa k ním dá utiekať, ak to naozaj ide z kopca. Nech sa rútime dole akokoľvek rýchlo, vždy máme kedy povedať „nejako bolo, nejako bude“. A pritom je jedno, či tomu veríme, alebo nie.

Netuším, prečo som sa narodil ako optimista a tento svetonázor veľmi nezodpovedá mojej predstave o samom sebe, ale nedokážem to zmeniť. Skúšam programovo vidieť veci čierne, vždy z horšej stránky a rátať s najhoršou možnou alternatívou, ale kdesi na pozadí mi zároveň beží program, v ktorom dúfam, že všetko dobre dopadne. Nuž, darmo, nepoučiteľný optimista. Ako väčšina ľudí, ktorí to jednoducho odmietajú zabaliť, keď je fakt zle, pričom nejde o to, vzoprieť sa vlastnému osudu, skôr o to, dostať svoj život pod kontrolu aj v najťažších situáciách. Nejde to, ale skúšame to. 

Ale späť k prísloviam a porekadlám. Často uvažujem nad tým, prečo vlastne vznikli, prečo niekomu stálo za to po prvýkrát povedať „žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí“ a vychádza mi to tak, že to povedal ktosi, kto si v danom momente potreboval dodať síl. Preto mám tieto banálne pravdy veľmi rád a nemôžem inak, len im veriť. Dodávajú silu, optimista som vďaka nim. Lebo to najhoršie na živote by bolo, ak by nám niekto, vrátane nás samých, nemohol v pravej a hlavne nepravej chvíli povedať, že nádej umiera posledná.