A že vraj vzdelaná žena má problém nájsť si ženícha

Osudy Muchataran Mai, ženy odsúdenej v južnom Pandžábe miestnou džirgou na tzv. „gang rape“ (hromadné znásilnenie polovicou dediny) pre nedovolené vzťahy jej mladšieho brata s dcérou znepriateleného a vyššie postaveného klanu, prebehli pred niekoľkými rokmi svetovými médiami ako ďalší z príkladov oficiálneho feudálneho barbarizmu, ktorý nejakí Harwardom vzdelaní členovia parlamentu považujú za zachovaniahodnú miestnu kultúru. Meno odvážnej Muchtaran, neváhajúcej odhaliť verejnosti hanbu vlastnú, vlastnej rodiny, kmeňa, dediny a podľa všetkého aj štátu, sa občas objaví v pakistanskej tlači i dnes v súvislosti s jej aktivitami v rodnej dedine. Ceny, ktoré na Západe dostala, knihy a filmy, vyniesli nemalé finančné prostriedky, a tak sa Muchtaran rozhodla investovať do vzdelania dievčat a žien: založila v rodnej dedine niekoľko škôl.

Keď pri káve rozoberám tieto okolnosti s mojou miestnou priateľkou, veľa nadšenia neregistrujem.
„Prosím ťa, zakladanie škôl pre dievčatá je síce teoreticky pekné, ale aj ona musí vedieť, že vzdelané dievča je na odpis. Rodičia jej nenájdu ženícha. Ak nie je adekvátne vzdelanie aj pre chlapcov, len pre dievčatá, tak sú chúďatká vystavené stresu, lebo ich žiadna rodina nebude chcieť. Vzdelanie je pri vyjednávaní ceny za nevestu dôležitá položka a keď je ženích negramotný, nemôže predsa mať gramotnú ženu. To by ju mohlo stáť život.“
Sedím a krútim hlavou. Ajhľa, aké osudné následky môže mať taká bohumilá činnosť. Padám odrazu do hlbokomyseľných úvah a rekapitulujem podobný problém v našich zemepisných šírkach.

„Ženy sú na trhu práce rizikový faktor,“ spomínam si na iritujúci výrok v ktorejsi pražskej krčme a moju bojovnú odvetu:
„Len ďalej, ďalej! Úvaha musí pokračovať! Ak sú rizikovým faktorom, ich vzdelávanie sú vlastne štátom vyhodené peniaze, nehovoriac o tých rodičovských! Čo už s inžinierkou alebo lekárkou, ktorá hneď po škole začne rodiť a na 8 až 10 rokov vypadne z praxe? Nie je praktickejšie vzdelávať len mužov? Prinajmenšom vylepšíme demografické skóre.“

Na jednom z výletov po Pakistane sa zoznamujem s mladučkou absolventkou London School of Economics. Vrátila sa práve domov a pracuje ako dobrovoľníčka v mimovládnej organizácii. Nadšene mi rozpráva o Prahe, kde bola so svojimi britskými spolužiakmi na výlete. Pýtam sa jej na prácu, prečo si nehľadá s TAKOU školou niečo zaujímavejšie. Odpovedá, že ju živia rodičia a ani oni nemajú záujem, aby denne chodila do práce v miestnej banke za smiešny plat. „Tu sa ťažko hľadá práca adekvátna môjmu vzdelaniu.“ Teraz nechápem už ani trochu, načo jej bola drahá a určite nie ľahká škola. Nedostávam uspokojivú odpoveď, hovorí čosi o tom, že si prácu hľadá, ale rozmýšľa, že sa vráti do Británie, ešte nevie...

Keď tento záhadný jav konzultujem s ďalším miestnym expertom, tvrdí, že vzdelanie dieťaťa v zahraničí je spoločenskou devízou a zvyšuje úroveň sociálneho kapitálu. „Začínajú sa s vami rozprávať takí ľudia, ktorí by si vás inak nikdy ani nevšimli,“ dozvedám sa. „A to eventuálnemu ženíchovi nebude prekážať, že má vzdelanú ženu?“ pýtam sa znalecky. „Mala si pocit, že tvoja známa je taká inteligentná bytosť, že by z nej nejaký muž mohol mať komplexy? Je jednoducho svojím vzdelaním na jeho úrovni a riziko, že by nejako svojho eventuálneho manžela presahovala intelektuálne, je v praxi minimálne.“ Aha. „A keby to tak náhodou aj bolo, rýchlo na svoju rizikovú prevahu v rámci pudu sebazáchovy zabudne. V kuchyni alebo pri kočíku to ani také ťažké nie je,“ hovorím zachmúrene a môj hosť mi nerozumie. „Čo majú spoločné inštinkty s intelektom?“ pýta sa. „Obyčajná žena si musí vybrať jedno alebo druhé. Neobyčajná má jedno v posteli, druhé v skrini,“ usmievam sa tajomne.

Neskôr uzatváram: vzdelaná žena je problémom všade, vo feudalizme i kapitalizme, v 15.* i 21. storočí. Je problémom, keď rodí, i keď nerodí, keď vzdelanie má, i keď ho nemá. Všetko ďalšie je vec zdokonaľovania umenia životnej diplomacie a zvládnutia time manažmentu. Ak sa ženy potrebujú dodatočne vzdelávať, sú to práve tieto odbory. Lebo my chceme všetko. Rodiť, odvážne liezť po kariérnom rebríku a zbierať tituly. A to je to, čo nás od našich východných sesterníc oddeľuje.

*Pozn.: Podľa islamského kalendára sa píše rok 1427.