Dopoly azbuka, odpoly latinka, hlavne, že si všetci rozumieme

Aj keď politickí analytici a komentátori by asi voči jednoznačnosti nasledovného konštatovania mali výhrady, predsa len ponoriť sa do Uzbekistanu je nielen bezpečné, ale i príjemné, a dokonca veľmi chutné. Režim prezidenta Karimova kritizujú mnohí pre prílišnú autoritatívnosť a strohé zaobchádzanie s akoukoľvek opozíciou. Ja však prichádzam obdivovať a nie pozorovať, a preto si doprajem dúškami. Ostatne, všetko je takmer za babku.

Taškent – azbuka aj latinka, hlavne, že všetci rozumieme
Pred pár rokmi prešli Uzbeci z azbuky na latinku, a tak sa z taxíka ráno po prílete obzerám po nápisoch napísaných do polovice jednými a od polovice druhými písmenkami. Hlavne, že zatiaľ všetci vrátane mňa rozumejú. Po rusky tu hovorí väčšina. Šofér je mlčanlivý, ale po chvíli sa dáme do reči. Keď sa dozvie, že prichádzam z Pakistanu, rozpráva mi, ako bojoval v Afganistane a padol do zajatia. V Pešaváre prežil takmer rok. Keď sa ho pýtam, či narazili na druhej strane na Uzbekov, prikyvuje a mlčí. Viem, že sa viac pýtať nemôžem. Počas sovietsko-afganskej vojny povolávali do armády najmä stredoaziatov a tí často stáli proti svojim súkmeňovcom zo severu. Dnes žije v Afganistane viac Tadžikov ako v Tadžikistane. Rovnako veľké množstvo Uzbekov.
Za cestu z letiska do mesta platím 4 000 somov, čo je asi 4,5 dolára. Keď sa pýtam na priemerné platy, omnoho viac to nie je.

Dopoludnia sa túlam po bazáre Chorsu, je vedľa medrese Kukeldaš, jednej z mála taškentských pamiatok. Zaujmú ma malé kolísky vyzdobené ornamentmi a všelijakými záclonkami, dokonca premysleným sanitárnym systémom. Hneď vedľa sa predávajú malé fajočky, ktoré slúžia ako svojrázne toaletné potrubie. Podľa množstva predávaných artiklov by Taškent ani nemusel mať problém s likvidáciou použitých pampersiek. Vedľa hrajú dvaja muži šach. Jeden z nich zdvihne oči, siahne do vrecka a podáva mi cukrík so slovami: „Konfetku chočeš?“

Pristavím sa pri predavačovi zvláštnej obuvi – akési čižmy s tenkou koženou podošvou a vedľa gumené poltopánky z materiálu podobného našim gumeným čižmám. Sú to machsi a nosia sa spolu. Čižmy a galoše. Premýšľam nad praktickou stránkou tohto divu, vypytujem sa dookola, ale všetci len kývnu plecom. Nakoniec mi ktosi stručne vysvetlí: „No, je v nich teplo.“ 

Uzbecká história je zložitá
Kým udrie hodina, na ktorú známi zvolali večeru do reštaurácie Karavan, stačím ešte zabehnúť do múzea. Tak ako väčšina stredoázijskej histórie, je aj uzbecká zložitá, odohrávajúca sa na viacerých územiach svojich dnešných susedov. Zasahovali tu ešte pred naším letopočtom viaceré perzské kráľovstvá – Baktria, Choresm a Sogdiana, po Kýrovi Veľkom prichádza Grék Alexander Macedónsky (4. stor. pred n. l.) a žení sa neďaleko Samarkandu s Roxanou, dcérou miestneho pohlavára. Načas strednú Áziu ovládnu Gréci. Perzský vplyv strieda arabský, v 7. storočí prichádzajú z Arabského polostrova poslovia islamu. O dve storočia neskôr ich Peržania vytláčajú a vlády sa ujíma dynastia Samanidov. A tak sa tu veľmoci striedajú až do 19. storočia, keď Taškent dobyjú ruské cárske vojská. Na stenách múzea je freska s fešnými batyrmi, chánmi a emirmi a za sklom zvyšky ich životov.

Ešte stíham nezaujímavý CUM (Centraľnyj univermag), obchodný dom prítomný všade, kam siahala moc sovietov. Chcem pohľadnice. Predávajú len v súboroch, z ktorých sa mi polovica nepáči. Individuálne, po jednej nekúpiš, len hromadne. A tak je to i v susednom Kazachstane. Filozofia direktívnej kolektívnosti často prežíva v absurdných maličkostiach.

Vylezte si na posteľ, pojedzte, popite a natiahnite sa
Reštaurácia Karavan je taškentskou špecialitou, vchádzame starou vyrezávanou bránou do malého dvorčeka, kde trónia okrem stolov tapčany. Poznám ich aj z Pakistanu, volajú sa tu čarpoje (čar – štyri, poj – noha). Sú to veľké „postele” vystlané mäkkými prikrývkami a uprostred je malý stolík. Na tapčan si vyleziete a v polosede môžete pojesť, popiť a potom sa pohodlne natiahnuť. K výbornému červenému vínu Omar Chajjám a bravčovým šašlikom so šalátmi akéhokoľvek druhu chýba už len poézia. Melóny a dyne sú najlepšie na svete, uzbecké ovocie a zelenina dosahujú rozmery i chute absolútnej dokonalosti. Krajina stvorená pre turistov.

Majiteľka, ruská Tatárka, si prisadne a podáva k dezertu svoj príbeh. Začínala ako kunsthistorička zameraná na uzbecký folklór. Články, knihy, konferencie. Keď prišiel čas podnikania, začínala s tetkou, ktorá strašne dobre varila, a ujkom, ktorý vedel robiť strašne dobré šašliky. Stredoaziati ich robia na špeciálnom dreve saksaul. Nie je drevo, nie sú ani šašliky. Reštaurácia je plná, hovorí sa všetkými jazykmi sveta a všetci sa rozplývajú nad bezkonkurenčným jedlom. Výzdoba interiéru je firemným znakom, koberce, výšivky, nádherná keramika. Fotiť zakázané. „Už som svoju reštauráciu videla v Moskve a reklamu nepotrebujem, ak, tak len vo vlastnej réžii,“ hovorí majiteľka.

Keď ráno kráčam na železničnú stanicu, nestačím sa čudovať. Obrovská budova postavená v štýle stalinského baroka je obnovená a dostavaná s citom pre moderné detaily. V kupé je koberec, stôl s čajom, čerstvá tlač, nad hlavou z oboch strán televízory. Keď pristúpia luxusne vyzerajúci páni a začnú si listovať v časopise Forbes, pochopím, že vlak je de luxe. Aj keď takmer štvorhodinová cesta do Samarkandu stála sotva dve stovky.