Vyrážame skoro ráno, aby sme toho stihli čo najviac. Cesta je jednoduchá, bez akýchkoľvek odbočiek vedie priamo do Buchary. Cesta síce ubieha bez problémov, keď nás však asi po piatykrát zastavia policajti, spozorniem. Také množstvo uniforiem som ešte nevidela a aj keď mi môj šofér vysvetľuje, že to je pre bezpečnosť, myslím si svoje. Posledný, ktorý nás zastavuje, mu prikáže, aby do Buchary zobral jeho príbuznú aj s dvoma deťmi. Keď odmietne, prikáže: „Dýchni,“ a strčí mu nos do úst. K zoznamu svojráznych detekčných metód patrí aj dýchanie do fľaše alebo do čapice.
Buchara zapôsobí hneď pri prvej zastávke. Na rozdiel od Samarkandu sa tu zachovalo celé staré mesto s úzkymi uličkami, bazármi, obchodíkmi, mešitami a palácmi. Okrem slávnych básnikov Firdúsiho a Rudákiho tu žil aj filozof a vedec ibn Sina. V čase arabských výbojov v strednej Ázii narazili šíritelia islamu na pomerne rozvinuté mesto už začiatkom 8. storočia. V 9. a 10. storočí sa stalo hlavným mestom štátneho útvaru dynastie Samanidov a ďalší rozvoj ju čakal v 16. storočí, keď sa stáva hlavným mestom Bucharského chanátu. V tom čase tu stálo okolo 100 madrás a 300 mešít, kvitli remeslá a obchod.
Taki-Sarrafon, Taki-Telpak Furušon a Taki-Zargaron
Úzke uličky lemujú obchodíky, špecialita Buchary, kryté bazáre. Predáva sa všetko a všetkým, vo vrecku žmolím papierik s menom kováča, ktorému mám odovzdať pozdravy z Taškentu, obzrieť si jeho dielňu i malé múzeum. Všetko odovzdám a odchádzam s predstavou remesla dedeného z pokolenia na pokolenie pekných pár storočí.
Pred Ulugbekovou madrásou rozmýšľam, prečo stavali vždy dve a dve madrásy oproti sebe. Na druhej strane stojí pod lešením madrása Abdul Aziz Chan. Dopĺňa ju madrása Mir-i-Arab. Bola funkčná od 16. storočia až do príchodu sovietov, ale v Stalin ju v roku 1944 otvoril, aby získal moslimov do armády. Bola to za Sovietskeho zväzu jediná funkčná islamská škola.
Minaret Kalan
Kalan znamená v tadžičtine veľký (spolu s dárí, ktorým sa hovorí v Afganistane, majú v strednej Ázii najbližšie k perzštine), v čase svojho vzniku, v roku 1127, to bola zrejme najvyššia stavba v strednej Ázii. Dnes má presne 47 metrov a jej základy siahajú 10 metrov pod zem. Stavba tak očarila i samotného Čingizchána, že ju pri ničení mesta ušetril. Hneď oproti je nádvorie s mešitou. Môj šofér sa odíde modliť a ja sedím pri vchode. Je tu krása a pokoj, malá kaplnka predo mnou ponúka priehľad na strom uprostred tohto nádherného areálu. Z mešity počuť modlitbu a mne tuším po prvýkrát v živote znie príjemne. Viem, že sa nemusím báť desiatok rozhnevaných mužov, pobúrených prítomnosťou nečistej ženy, osídla hriechu a neresti. V strachu pred vyčíňaním čistých a očistených v Islamabáde často majitelia obchodov zatvárali, lebo pred ich „hnevom“ si nebol nik istý. Turecko-mongolsko-perzský islam mal zrejme úplne inú tvár než to, čo sa z prostredia kočovných beduínov šírilo z Arabského polostrova. V úcte tu majú súfijských básnikov, ktorí boli zároveň náboženskými autoritami a kázali individuálnu cestu k bohu za pomoci extatických prostriedkov – tanca, hudby a spevu. Tento islamsky smer stál takmer v celých svojich dejinách proti wahhábskym doktrínam, slúžiacim k radikalizácii šíkov, pripravených na boj so západnými križiakmi.
Islamský Gándhí
Kúsok od Buchary, v dedinke Kasri Orifon, leží hrobka Bachautdina Naqšbandiho, zakladateľa stredoázijských súfistických bratstiev a neoficiálneho patróna Buchary. Často je označovaný ako islamský Gándhí, zdôrazňujúci úlohu práce a spirituálneho života. Naqšbandiovci praktizovali tzv. zikr, deklamáciu modlitieb pomocou techník (napríklad kontrolovaného dýchania), uvádzajúcich modliaceho sa do stavov blízkych extáze.
Naqšband bol pôvodne rezbár, ktorý vyrábal z dreva vzory pre potláčanie textílií. Bratstvo odmietalo asketizmus i fanatizmus a počas stáročí existencie v „podzemí” si vypestovali dokonalé techniky konšpirácie. Keď v strednej Ázii prichádzajú k moci komunisti, KGB nikdy nedokáže do ich kruhov preniknúť. Práve z týchto kruhov sa formoval odpor voči Rusom, či už cárskym vojskám v 19. storočí, alebo komunistom, označujúcim bojovníkov domáceho odboja ako basmačov.
Pevnosť Ark
Od príjemného rozjímania v nádhernom komplexe Kalan mierime k predislamskému palácu, ktorý je mestom v meste a jeho vysoké biele múry pripomínajú surreálnu cukrovú homoľu. Keď sa vyštveráme nahor, prvé kroky mieria na priestranný korunovačný dvor s trónom a množstvom malých stolíkov, kde obchodníčkovia predávajú skvelé suveníry. Upúta ma krásna vyrezávaná šachovnica s figúrkami kráľovského dvora, vykladaná starobylými vzormi. Kým sa však dojednávam s predavačom, kúpi ho nejaký francúzsky pár. Bez vyjednávania. Vôbec nevedia, čo sa tu patrí.
Celá stavba má základy v 5. storočí a jej vnútro sú prevažne ruiny bývalých palácov, sídlil tu emirov kušbegi alebo premiér vlády. V dvoch malých múzeách sú pozostatky vznešených životov bývalých obyvateľov. Odevy, bohato vyšívané zlatými niťami a korálkami, obrovský turban a krásne gravírované zbrane. Zaujme ma odev stredoázijského potulného derviša. Zo skromného textu nie je jasné, z akého je rádu, ale pôsobí magicky. Vedľa je stará fotografia. Nosili špicaté čiapky a vyšívané chaláty. V stredoázijskom súfizme, ktorý tu v stredoveku vládol, sa zachovalo mnoho zo šamanistickej extatickej kultúry. Jej stopy sú i dnes citeľné.
Jeden z ďalších exponátov je tiež neobyčajný – samovar v čínskom dizajne. Poväčšine ho spájame s Ruskom. Je to však perzský vynález a v čínskej verzii vyzerá naozaj zaujímavo.
Mauzóleum Ismaila Samani
To je už naša naozaj posledná zastávka, upokojujem šoféra, ktorý nechápe, načo musíme toľko chodiť. „No lebo to chcem vidieť,“ tvrdím otrávene a radšej mu kupujem nanuk. To ho upokojí a v malom parku, kam si na chvíľu sadneme, chytí odrazu romantickú náladu a rozpráva mi, ako si predstavuje, že sem dovedie svoju mladú ženu. „Dúfam, že bude len jedna,” zaškúlim k zasnenému hrdinovi.
Minieme škaredú vodnú vežu z 20. rokov minulého storočia, mešitu Bolo-hauz, emirovo oficiálne miesto modlitby a kráčame k najstaršej stavbe Buchary, mauzóleu Ismaila Samaniho, zakladateľa slávnej Samaniovskej dynastie. Dokončili ho zhruba v roku 905 a nesie symboly nestoriánov. Obklopuje ho záhrada s vodnými kanálmi – arikmi. Sú nimi popretkávané takmer všetky mestá v strednej Ázii. Kým sa obzerám po maličkom interiéri, sme sami. Keď vyjdeme von, k domčeku sa rúti celý zástup francúzskych turistov. Unavene si sadnú na schodíky, vedúce do vnútra. Je ich veľa, všetci sa nevojdú, musia sa rozdeliť. Vzďaľujeme sa a ja premýšľam, o čo všetko by som bola ukrátená presunmi v t
Viera Langerová viac od autora »
Vaše reakcie [2]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
O bozku, ktorý vyšiel pekelne draho a iné legendy pre turistov
Rastú nám noví géniovia, alebo idioti?
A že vraj vzdelaná žena má problém nájsť si ženícha
Dopoly azbuka, odpoly latinka, hlavne, že si všetci rozumieme
Nostalgia po britskom impériu má niekedy veľmi presné parametre