Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Viera Langerová | 5.2.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Nostalgia po britskom impériu má niekedy veľmi presné parametre

Blank

Aj keď sa o Bombaji (od roku 1998 oficiálne Mumbai) hovorí ako o najväčšom indickom priemyselnom centre, srdci indického priemyslu, na nejaké komíny alebo rúry tu nenatrafíte ani náhodou. Je to jedno z tajomstiev, ktoré ma sprevádzali na všetkých cestách Indiou. V časopisoch čítate závratné čísla o budiacom sa priemyselnom gigante, raketovou rýchlosťou rastúcom HDP, ale okolo seba stále vidíte len úbohosť preľudnených štvrtí topiacich sa v odpadkoch, vysušené pusté lúky, kde sa preháňajú psy a vyvaľujú čierne byvoly.

Nostalgia po britskom impériu má niekedy veľmi presné parametre
Jedna z najznámejších bombajských budov mení názov a pomaly i vzhľad s dobou. Pôvodne to bola Victoria Terminus, železničná stanica vybudovaná Britmi v 19. storočí. Má honosný vzhľad paláca vystavaného v bohatom dekoratívnom indo-gotickom štýle. Z prístavu Bori Bunder vyrazil v apríli 1853 prvý indický vlak. Kým stanicu dokončili, trvalo to desať rokov. Architekt Frederick William Stevens veril, že v detailoch je ukrytý Boh, a tak je výzdoba stanice naozaj dôkladná a dokonalá. Goticky štíhle múry a strechy zdobí záplava mramorových čipiek, vežičiek, balkónikov, oblúkov a lodžií. Stevens oproti stanici ešte stihol postaviť radnicu a umrel na maláriu. Briti po sebe nechali v Indii 58 000 kilometrov koľajníc. Po získaní nezávislosti k nim nasledujúce slobodné vlády pridali sotva 4 600. Nostalgia po britskom impériu má niekedy veľmi presné parametre – čas príchodu a odchodu vlakov.
Socha kráľovnej Viktórie dnes na priečelí budovy chýba. Po oslobodení v roku 1947 ju ako symbol nenávideného kolonializmu demontovali, a tak kamennú imperátorku Briti radšej odviezli do Britského múzea. Od roku 1998 má stanica nový názov: Chhatrapati Shivaji Terminus.

Koľaje najstaršej indickej železnice však zakrátko obklopili všadeprítomné bombajské slumy a dosiaľ sú neriešiteľným problémom. Ľudia nielenže ohrozujú bezpečnosť cestujúcich hádzaním kameňov a fľašami s kyselinou, ale koľaje sa strácajú v množstvách odpadkov meniacich nielen cestovný poriadok, ale postupne aj ich geometriu. Politici však majú v obyvateľoch slumov spoľahlivú voličskú klientelu, schopnú výrazne ovplyvňovať výsledky volieb, a tak je akýkoľvek zásah do likvidácie slumov problematický. Navyše stojí peniaze. Ak magistrát odsťahuje jedných, okamžite sa vyprázdnený priestor zaplní dedinským obyvateľstvom valiacim sa do mesta. Teritórium mesta tvoria zo 67 % slumy. V roku 1931 malo 1,16 milióna obyvateľov, do roku 1941 vzrástol počet na 1,49 milióna. Po oddelení Pakistanu, spolu s veľkou vlnou emigrantov, sa razom zvýšil. V roku 1951 ich bolo už 2,3 milióna. Dnes je to kolos s odhadovaným počtom 16 miliónov obyvateľov.

Brána pre odchádzajúcich osvietených despotov
Indická brána leží na pobreží. Naspäť do Británie cez ňu vypochodovali poslední kolonialisti vládnuci v Indii v duchu osvieteného despotizmu. Postavili ju v mughalskom štýle na počesť príchodu kráľa Georga V. do Indie v roku 1911. Kedykoľvek sa na tomto mieste zastavíme, je malebné pobrežie plné mladíkov, okukujúcich kohokoľvek, kto sa tam zjaví. Po dlhom dni sa náhlime na prehliadku hotela Tádž Mahal, kde dúfame aj v nejaké príjemné jedlo. Hotel dal postaviť perzský podnikateľ JN Tata, keď mu ako miestnemu hosťovi odopreli vstup do akéhosi európskeho hotela. Písal sa rok 1903.

Keď postávam pred výkladmi hotelových butikov, podíde ku mne napomádovaný fešák a láka ma dovnútra. Vetou: „Madam, poďte sa k nám pozrieť, VY si určite zaslúžite niečo lepšie ako to tričko, čo máte na sebe!“ vo mne vyvoláva neovládateľný odpor a značne neštrukturovanú odpoveď. Toto si voči môjmu milovanému kúsku priamo z tibetskej Daramšaly žiadny hinduista nemôže dovoliť!

Práčovňa ako divadlo, aj so vstupným
Akýkoľvek návštevník Bombaja môže z mosta vedľa vlakovej stanice Mahalaxmi sledovať predstavenie úchvatné farebnosťou, pohybom a nakoniec aj zápachom. 5 000 mužov tu dennodenne perie bielizeň z celého mesta, jeho nemocníc, hotelov a reštaurácií. Nad betónovými boxmi sa vznášajú šnúry s bielizňou a dole sa stovky práčov brodia v tonách bielizne, máčajú, mydlia a žmýkajú. Spúšťam sa aj so šoférom dole, chlapík pri vchode žiada 100 rupií ako vstupné. Myšlienka sa mi páči – vyberať peniaze za to, že sa niekoho necháte pozerať, ak pracujete.
Dhoti, práč (my poznáme len ženský variant profesie – práčka, ale ako vidno, v Indii takýmito rodovými predsudkami nikto netrpí) je v hierarchii pracovného trhu kdesi v spodnej polovici vážnosti. Aj keď je niekedy ťažké tomuto spletitému networku porozumieť, určite je vyššie kuchár a najvyššie šofér. Nadšene som pobehovala medzi práčmi, preberala kopy bielizne a ani trochu som nechápala, ako to, že pri takýchto množstvách sú schopní doručiť nejakému sáhibovi napríklad desať jeho vlastných košieľ. K rafinovanostiam tejto profesie údajne patrí aj dômyselný systém značkovania malými bodkami na nenápadných miestach oblečenia.

Podobenstvo o škorpiónovi
V knihe bombajskej novinárky Pinki Viraniovej čítam podobenstvo o rybe a škorpiónovi:
Zvedavá ryba raz uzrela na brehu mora škorpióna. Ticho tam stál, ani sa nepohol a pozeral do diaľky. Ryba ho takto pozorovala niekoľko dní, až nevydržala a spýtala sa ho:
„Prečo tu stojíš a do diaľky hľadíš?“
„Túžim sa dostať na druhý breh. Viem, že sa tam nikdy nedostanem, lebo neviem plávať. Zober ma na svoj chrbát a odplávajme spolu,“ navrhol rybe škorpión.
„Ale ty ma uštipneš,“ odpovedala pochybovačne ryba.
„Neuštipnem!“
„Uštipneš!“ takto sa dohadovali niekoľko dní, až ryba súhlasila.
Škorpión sa vyšplhal na jej chrbát a plávali spolu k opačnému brehu. Uprostred cesty odrazu škorpión nevydržal a rybu uštipol. Keď umierali, pýta sa ho ryba:
„Prečo si to, preboha, urobil? Nevedel si, že takto umrieme obaja?“
„Som obeť svojich návykov,“ odpovedal jej škorpión a utopil sa. Týmto obrazom ilustruje novinárka problematickejšiu stránku Indie, súbor tradícií, návykov, s ktorými je v spoločnosti ťažké čokoľvek reinštalovať a updateovať.



Viera Langerová  viac od autora »
Vaše reakcie [3]
:: Súvisiace reklamné odkazy