Čo majú všetci s tými svadbami?

Alebo som sa dlhší čas nepozeral z okna na svet, alebo som len ignoroval niektoré ostatným zrejmé fakty, ale mám dojem, že sa za posledný rok okolo výrazne zosvadbelo. Rozumejte, z ničoho nič, bez varovania a od chrbta sa v blízkom aj vzdialenejšom okolí udial nezvyklý počet svadieb, poprípade padli definitívne, neodvolateľné termíny. Doterajší priemer cca jedna svadba ročne, o ktorej som sa dozvedel, je zrazu mnohonásobne prekonaný.

Divná situácia, človek si len tak žije a zrazu tie správy prichádzajú. Od kolegov, od bývalých spolužiakov, od rovesníkov, dokonca aj od ľudí výrazne mladších, ako som ja. „Kde sa to v nich zrazu vzalo?“ vravím si, napísali snáď v Cosmopolitane, že svadobné obrúčky sú hitom sezóny a život na hromádke beznádejne out? A čo tých, inak vcelku normálnych a inteligentných ľudí k tomu vedie? Veď inštitúciou cirkvi a ňou znásilneného Boha mnohí z nich poctivo pohŕdajú a zástupcu primátora svojho rodného mesta snáď tiež nepovažujú za takú morálnu autoritu, aby potrebovali k šťastnému životu jeho nezaujaté, sériovo produkované požehnanie. Dokonca, odkedy som si doštudoval isté podstatné fakty z hodín prvouky, ktoré som vynechal pre mumps, viem, že svadobný obrad nie je nevyhnutnosťou ani v otázke splodenia detí. Tak potom kde je pes zakopaný?

Je možné, že je to proste vekom (v zmysle počtu rokov, nie veko v zmysle dekel). Ľudia okolo tridsiatky by si v dnešnej dobe mali zvykať, že budú v schránke nachádzať viac svadobných oznámení ako nedoplatkov za teplú vodu. Je to vlastne to šťastnejšie obdobie, o 30 rokov neskôr sa tá schránka začne rovnako intenzívne plniť oznámeniami o pohreboch. Ale i tak sa mi to nezdá, najmä pokiaľ ide o mňa samého. Ako by to bolo včera, čo mi po každom drobnom zranení niekto povedal, že sa to určite zahojí, kým sa ožením a dnes už: „Pozri sa okolo seba, máš najvyšší čas, chlapče.“ Človek sa bojí aj porezať, lebo si nemôže byť istý, či sa náhodou nebude musieť ženiť s flajstrom na rane, čo sa nestihla do svadby zahojiť. 

Doteraz akoby som žil v inom svete. Kde sú všetci tí cynickí rovesníci vyjadrujúci sa doteraz o inštitúte manželstva s rovnakým nepochopením ako ja? Nuž, kde by boli! Ženia sa a vydávajú. Ako by sa mi ktosi snažil intenzívne nahovoriť, že svadba, aj keď z nej neplynie žiadny úžitok, len samé problémy, aj keď nie je pred žiadnou uznávanou autoritou typu Boha, aj keď nijako nemôže zaručiť stabilitu vzťahu dvoch ľudí, je vlastne dobrou vecou. Také dobro samo osebe, vo svojom ipsum esse, ako sa píše na záchodoch Filozofickej fakulty UK.

Slobodný, ale v páre dlhodobo žijúci človek sa zdá byť ohrozeným druhom. Kdesi som musel zaspať nejakú podstatnú zmenu, prehliadnuť správu o tom, že počet nových manželstiev po dlhej kríze prežíva neočakávaný boom, alebo mi len prosto ušiel vlak a zrazu som ostal so svojím presvedčením osamotený. Asi tak, ako keď som sa pred posledným sčítaním ľudu podľa vyjadrení obrovského množstva ľudí tešil, aké bude na Slovensku podstatné percento ľudí s národnosťou Eskimák a nakoniec som bol sám jediným Eskimákom široko-ďaleko.