Čo sa deje na druhej strane?

Vraví sa, že žijeme v explicitnej dobe. Obklopení technológiami už nepotrebujeme pre život ani zďaleka toľko fantázie ako kedysi. Médiá sa predháňajú, kto ukáže viac, pretože divák je vďačný, ak sa nielen dozvie o tragickej nehode na diaľnici, ale ak aj uvidí, kde presne našli hlavu spolujazdca a či sa usmievala. Vynálezy posledného obdobia rozšírili tok informácií rútiaci sa naším smerom do takej miery, že stačí už len pasívne prijímať a máme toho viac, než sme potrebovali vedieť. Niečo na tom, že ľudská fantázia odchádza do úzadia, asi bude. Princezná zo Slonovinovej veže by tým malého Bastiena neohurovala len tak pre nič za nič. Ale keď sa na to pozriete zbližša, objavíte pekné výnimky z pravidla o technológiách oberajúcich nás o možnosť neustále si domýšľať a vymýšľať.

Telefonovanie, napríklad. Odkedy má každý telefón pri sebe, niečo sa na ňom zmenilo. Kým mali všetci len pevné linky, bola situácia veľmi jednoduchá. Volám, zvoní. Ak nedvíha, nie je doma, zavolám neskôr. Ale dnes? Volám, zvoní. Ak nedvíha, môže to znamenať mnohé a ja zrazu premýšľam, čo je vo veci. Fantázia pracuje na plné obrátky a podnetom pri tom je taká hlúposť ako pravidelné píp v slúchadle. Človek môže nedvíhať z celkom objektívnych príčin. Nepočuje, zabudol aparát doma, nestíha vytiahnuť z tašky, práve mu idú okolo auta policajti a tak ďalej. Už pri tejto možnosti sa dá v predstavách celkom vyblázniť. Ale je tu ešte iná možnosť: nedvíha celkom vedome. Predsa len, vidí číslo, vie, kto volá. Čo proti mne má, že nedvíha? Niečo zásadné, alebo len momentálna nechuť na rozhovor? Ak je vzduch presýtený vhodnými okolnosťami, vie byť nedvihnutý telefón poslom veľmi silných správ. Slabšie povahy môže odradiť od niečoho dôležitého, prchkejšie povahy vytočiť do nepríčetna, neodbytným povahám pomôcť pochopiť, že tie predchádzajúce „nie“ predsa len znamenali „nie“ a nie „zavolaj mi ešte raz a preberieme to“. A pritom bol len mobil na dne kabelky, takže ho nebolo počuť.

Mobilná technológia dala do hry na telefonovanie oveľa viac možností, urobila ju nejasnou, vytvorila z nej interaktívnu komunikáciu aj bez toho, aby sa jedna zo strán vôbec zúčastnila hovoru. Zdvíhanie/nezdvíhanie telefónu sa na strane volaného stalo ďalším spôsobom neverbálnej komunikácie, rovnako ako pohľad do výstrihu alebo nervózne žmurkanie pri priamej konfrontácii. Na strane volajúceho je to situácia, ktorú zrazu možno vysvetliť nekonečným množstvom veľmi pravdepodobných spôsobov a ak čo i len jedna z tých možností obsahuje v sebe niečo neisté, volajúca myseľ sa ňou chtiac-nechtiac začne zaoberať. Ľudia sa dopúšťajú myšlienkových výletov v situácii, ktorá to predtým neumožňovala. Premýšľajú, čo asi robí ten druhý, predstavujú si, kde sa práve nachádza a čo mu prišlo do toho, že nezdvíha. A ak si myslia, že nezdvíha vedome, snažia sa vžiť do jeho myslenia a pochopiť, prečo nedvíha. Na také veci bolo kedysi treba čítať knihy alebo aspoň pozerať príšerné pondelkové inscenácie a dnes sa to dá pri čakaní na spojenie.

Možno je to tak vymyslené preto, aby to kompenzovalo čoraz polopatistickejšiu televíznu zábavu, možno ktosi múdry na začiatku dokonca predpokladal, že mobilný telefón týmto spôsobom obohatí naše životy. V prvom rade je to však drobný dôkaz, že moderné technológie nás napriek všetkým pesimistom tak skoro nezbavia vlastných mentálnych svetov.