Bratislava, tak ako sa páči mne

Nenarodil som sa v Bratislave. Narodil som sa v Ilave, v jednom z najškaredších miest, aké poznám, a to v časoch, keď to celé patrilo pod okresné mesto Považská Bystrica, tentoraz už bezpochyby najhnusnejšie mesto, v akom som kedy bol (som ochotný ešte zvažovať kandidatúru Púchova, ale tam som bol len trikrát). Vyrástol som v Novej Dubnici, čo síce nie je škaredé mesto, dokonca má svoje čaro symetrického priestoru ruskej architektúry reálneho socializmu, akurát keď tam občas zájdem a chcem ísť na pivo, nutne si musím sadať medzi hrubokrkých mafiánov v šuštiakových súpravách, na ktorých vonku čakajú služobné VW Golf a vytunované Fabie. Síce mám Novú Dubnicu rád, ale rozhodne by som tam dlhodobo nerád pobýval. V 18 rokoch som odišiel do Bratislavy. To bolo v roku 1995 a odvtedy som sa odtiaľto nepohol na dlhšie ako tri týždne.

Pravdepodobne nikdy o sebe nepoviem, že som Bratislavčan, ale mám toto mesto veľmi rád. Býval som vo všetkých jeho viac či menej odľahlých častiach, mohol by som tu robiť taxikára a viem, že tu chcem žiť aj naďalej. Zdá sa mi to tu ako ideálne miesto, kde by jedného dňa mohli vyrásť moje deti, napriek tomu, že ja sám som vďačný za detstvo len pár metrov od lesa a s veľkými trávnatými plochami všade naokolo. Mám tu svoje obľúbené miesta, obľúbené krčmy a keď príde na debatu Bratislava verzus zvyšok Slovenska, staviam sa na stranu Bratislavy (ale to sčasti aj preto, že málokto je smiešnejší ako ambiciózny Východniar presvedčený o bratislavskom sprisahaní proti jeho jedinečným schopnostiam, z ktorých sa patrí vyzdvihnúť najmä schopnosť celú noc piť, ráno ísť makať pod cenu a potom nadávať na mesto, ktoré mu to umožní).

Dôvod, prečo mám rád Bratislavu a prečo sa teším vždy, keď sa prejdem mestom, je, že tu vidím pohyb. Napríklad v Novej Dubnici sa za 10 rokov nezmenilo skoro nič, dnes to mesto vyzerá presne rovnako, ako keď som odtiaľ odišiel. Tie isté tváre, tie isté možnosti, akurát všetko o desať rokov staršie. Z Bratislavy mám prvú spomienku na šedivé centrum, v ktorom sa nedalo vyznať. Keď to porovnám s tým, čo je dnes, vychádza mi z toho, že niekto urobil kus práce. A je mi fuk, či to urobili zahraniční investori, alebo domáca vláda a samospráva. Sú mi ukradnuté žiarlivé nenávistné bľaboty zvyšku Slovenska o protekčnom meste (už len preto, že zahraničného investora naše domáce problémy pramálo zaujímajú a stavia tam, kde vie, že sa mu to oplatí), ide mi v prvom rade o tú zmenu. Za 10 rokov sa Bratislava a jej možnosti zmenili oveľa viac, ako sa to môže zdať jej obyvateľom. Cítim sa v nej ako v modernom meste, rovnako dobre ako v Prahe, oveľa lepšie, ako som sa cítil v smradľavom a upchatom New Yorku. Verte, že keď ma z internátu prvýkrát poslali do centra vybaviť si električenku, nemal som tento pocit ani zďaleka.

A teraz prichádza môj vnútorný spor. V prvom rade si vážim názory skutočných Bratislavčanov a myslím, že keď sa hovorí o tom, ako má mesto vyzerať, sú oveľa podstatnejšie ako moje prisťahovalecké. Títo ľudia sa pozerajú cez prsty na premenu ich rodiska v mesto 21. storočia. Pamätajú si, že jedna podobne radikálna premena tu už bola, keď si tu komunisti stavali pomníky vlastnej sprostosti, hotelom Kyjev počnúc a budovou dnes dokončovaného národného divadla končiac. Na strane druhej, Bratislava, ako ju vidím ja, je Bratislavou aj s výškovými budovami (samozrejme, nie v samom historickom centre) a množstvom moderných bytov, s veľkými nákupnými centrami a s novými budovami zo skla a ocele, presne takými, aké tvoria administratívne centrá iných hlavných európskych miest. Prajem si, aby sa mesto ďalej menilo, aby nemusel byť Slavín a most SNP jedinou dominantou, aby sa v ňom žilo čoraz pohodlnejšie aj za cenu toho, že už to nebude spĺňať prešpurácky ideál pokojnej a mierne prispatej metropoly.

Chápem, čo tým miestni myslia, keď hovoria, že toto už nie je mesto, ktoré si pamätajú z detstva, ale zároveň si vravím, že môžu byť radi. Na prvý pohľad môže intimita starých známych miest a výhľadov vyzerať príťažlivo, ale verte, nie je nič smutnejšie, ako vrátiť sa odrastený do mesta, ktoré si pamätáte z detstva – a zistiť, že je také isté, akurát ošumelejšie.