Pred cestou do Pešávaru som v časopise objavila reportáž o tamojšom bazáre (trhu) Baraa. Policajti naň nemajú prístup a obchoduje sa tam hlavne s tovarom pašovaným z Afganistanu a Iránu, alkoholom a obľúbenými afrodiziakmi. Štýl článku pripomínal prípady, keď sa český novinár dostane do dediny na východnom Slovensku a popisuje ju v duchu bieleho muža medzi divokými domorodcami.
Môj údiv bol o to intenzívnejší, že z Islamabádu do Pešávaru je asi tak ďaleko ako z Bratislavy do Prahy, aj keď na druhej strane neraz som sa na výletoch za účasti miestnych ľudí nestačila čudovať nad ich nadšeným obdivovaním krás hôr, alebo povedzme budhistických svätýň. Na cestu 100 kilometrov od domu sa zrejme vydali po prvýkrát v živote. Cestovanie po domovine skrátka nepatrí do zoznamu spoločenských priorít.
V hoteli, kde budeme spať jednu noc, nás vítajú s kvetinovými girlandami a drinkom. Cestou do izby odpovedám na úctivé „good afternoon, madam“ asi dvadsaťkrát. Počítam, že každú kľučku tu leští jeden zamestnanec.
Pešávar je mesto staré asi 2000 rokov a dodnes je bránou do strednej Ázie, presnejšie vyťaženou cestou do Afganistanu. Za Pešávarom sa začína Chajbarský priesmyk, dlhý asi 40 až 50 kilometrov. V jeho najužšej časti je hranica, oddeľujúca Pakistan a Afganistan. Svoju najväčšiu architektonickú slávu zažil Pešávar za panovania Mughalov, keď sa tu stavali mešity, paláce, budovali záhrady. Dnes je prechádzka mestom síce zaujímavá, ale okúzlenie krásou palácov sa nekoná. Na uliciach je ruch, každý predáva všetko a najmä ženy si musia dávať pozor, kam kráčajú a merať každú chvíľu vzdialenosť od spriaznenej skupinky. Mimovoľný pohľad nad hlavy pouličného davu však dáva o niekdajšej nádhere aspoň tušiť.
| o-pesavar2 |
Mierime do Pešávarského múzea, vlastniaceho mnohé z okolitých pokladov gandharského umenia. Strážiaci dedkovia na nás síce pri dotyku s fotoaparátom výstražne syčia, ale domorodým rodinkám, ktoré sem prišli piknikovať, nič nebráni fotiť sa, kde si len spomenú. Okamžite strácam disciplínu, vypínam blesk a poď ho. Nádherné ukážky multanskej keramiky, dokonca Šáhnáme (Kniha kráľov, spísaná slávnym perským básnikom Firdúsím) písaná rukou, s pôvodnými ilustráciami. Skúmam spôsob zabezpečenia týchto pokladov, ale to je snáď hudba ďalekej budúcnosti. V sklenených vitrínkach sú figúrky s miestnymi odevmi. Líšia sa v strihoch, farbách, sukniach i čapiciach a ja s prekvapením zisťujem, že pochádzajú z dedín v susedných údoliach, trvale oddelených neprekonateľnými horskými masívmi. Izolácia medzi jednotlivými klanmi a rodinami je zjavná aj na odievaní.
Pešávar bol cieľom mnohých afgánskych utečencov v čase vojen. Dnes už je časť utečeneckého tábora, vystavaného len z hlinených domčekov, zrovnaná so zemou, mnohí sa vrátili späť domov. Od sprievodcu sa dozvedáme čo-to o nejednoduchých pakistansko-afganských vzťahoch. Potichu hundre, že Afgánci pašujú tovar, dovážajú ho domov po ich, pakistanských cestách a nakoniec ho zase predávajú v Pakistane. Keď do Pešávaru zavítali masy klanovo rozdelených a znepriatelených paštunských rodín spoza hranice, v meste sa údajne zvýšila kriminalita a radikálne sa znížila bezpečnosť.
|
o-pesavar3 |
Etnikum, ktoré dnes tvorí väčšiu časť afgánskeho obyvateľstva. Časť teritória, ktoré trvale obývali, sa nachádza aj na dnešnom území Pakistanu. Rozdelila ich napriek veľkým protestom britská Durrandova línia. Ich jednota je však i dnes citeľná a sen o jednotnom Paštunistane vo vzduchu, čo robí vrásky na čelách vládnych islamabádskych úradníkov. Inak sú muži vyhlásení krásavci, vysokí, s majestátnymi profilmi, bojovní a demonštratívne mužní.
Družne, držiac sa takmer za ruky, doputujeme na námestíčko Chowk Yadgar, kde sa všetci počítame. Predierať sa pomedzi bazárové davy je skutočne zážitok. Mierime do mešity Mahabat Chána. Bola založená v roku 1630 a pomenovaná po guvernérovi mesta za čias mughalského panovníka šáha Džehana. S topánkami v rukách kráčame k majestátnej budove, všade okolo modliaci sa moslimovia, i keď nie je čas modlitby. Páči sa mi však, že nikomu nevadí, keď okolo behajú nejaké biele ženy. Pozitívna nálada pokračuje, vnútro mešity je bohato zdobené a skvostné, ktosi v bielej čiapočke nás s úsmevom víta a sprevádza po rozsiahlych priestoroch.
Cestou domov ešte vnímam veľkú budovu Bala Hisar Fort, ktorú tu dal niekedy v 13. storočí vystavať zakladateľ mughalskej dynastie Bábur (jeho hrob je v Kábule). Dnes túto pevnosť vlastní armáda, takže dovnútra sa nepozrieme.
Preberám sa až na streche hotela, kde sme sa zišli na spoločnú večeru. Úžasné kebaby s koriandrovým a mangovým čatní, jogurtové raity, teplé čapati a zelený čaj, to je všetko, čo s mimoriadne pestrými historkami ešte pestrejšej medzinárodnej zostavy s nadšením konzumujem. Naša skupinka pozostáva najmä z ľudí z OSN, preto s nadšením počúvam historky o taxíkoch na Východnom Timore, alebo gabunských kulinárskych špecialitách.
Priesmyk jedným okom
Cez Chajbarskú bránu sa dostávame do tvz. Chajbarskej agentúry. Je jednou zo siedmich „agentúr“, tvoriacich Kmeňové územia. Sú na mape Pakistanu samostatnou správnou jednotkou. Obývajú ju príslušníci kmeňa Afridov a my najprv musíme prejsť radou administratívnych úkonov, kde jednateľom je vždy uniformovaný chlapík s čiernou bradou a puškou. Nakoniec takých dvoch dostávame do mikrobusu a mierime do hôr.
Centrom (ťažko napísať hlavným mestom) Chajbarskej agentúry je Landi Kotal, mestečko, ktoré mätie veci neznalého turistu veľkým počtom malých pevností. "Tu je všade armáda?“ pýtam sa opatrne. „Nie,“ znie odpoveď „to, čo pokladáte za pevnosti, sú... rodinné domy." Vysoké múry, strieľne, všetko tu patrí k životu každodennému. Tu kdesi človek začína rozumieť tým najhlbším problémom, ktoré lomcujú aj Afganistanom. Nič mu neublížilo viac, ako si dokázali ublížiť ozbrojení patriarchovia, hlavy klanov, kmeňov a rodín, ochotní bojovať za všetko a s každým. Svoje vykonali i Briti, Rusi, Američania. Ale ten, kto dokáže pohnúť týmito pevnosťami a presvedčiť jej obyvateľov, že je lepšie siať a žať, ako strieľať, urobí pre obyvateľstvo po oboch stranách Chajbarského priesmyku najviac.
Jedna z veľkých pevností sa volá Šagaj a mne v prvom momente napadne ruské slovo pochoduj. Až potom mi dôjde, že tak by sa možno volala pevnosť o niekoľko kilometrov ďalej, za hranicou. Potom ešte míň
Viera Langerová viac od autora »
Vaše reakcie [5]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Balet v bunkri
Dni s pohárom vody
Trošku o Kazachstane
Areál tušenej nádhery
Viera v exile