Zbytoční ľudia

Na svete je veľmi veľa ľudí, poväčšine rôznych. Ale pri tej rôznosti sa v istých zásadných veciach dá spoľahnúť na väčšinu z nich. Napríklad, že vás na ulici nezmlátia len preto, že si potrebujú overiť, či sa im oplatí predĺžiť permanentku do posilňovne. Pravda, je nejaké percento, chcel by som veriť, že len promile, na ktorých sa spoľahnúť nedá. Normálneho človeka to vie nepríjemne prekvapiť a ochromiť. Normálny človek síce ráta na ulici s takmer všetkým, aj s tým že mu automat na lístky zhltne mince, ale väčšinou nepočíta že tam stretne primitívne zviera navonok prezlečené za človeka. Ak sa také vyskytne, ľudia väčšinou nie sú schopní zakročiť, maximálne tak sa uspokoja s formulkou „múdrejší ustúpi“ a nechajú hovado dohrať svoju úlohu do konca. Opovrhnutie si nechajú pre seba, spoločne s úzkostlivým pocitom strachu, bezmocnosti a šoku z toho neočakávaného stretnutia s prírodou v jej najživelnejšej podobe. Po čase to všetko vyprchá, až kým nepríde k ďalšiemu zážitku sprevádzanému hlukom, revom, nadávkami a vyhrážkami. 

Vždy keď sa mi také niečo stane, premýšľam nad tým, ako je vôbec možné, že jednotlivec vyzbrojený len vlastným primitivizmom dokáže vždy poraziť oveľa viac ľudí stojacich okolo? Prečo to aspoň občas neskončí tak, že ľudia agresora zatlačia do rohu, alebo prečo polícia nestihne prísť v čas a vysvetliť mu, čo je to záväzná spoločenská norma?

Som hlboko presvedčený o zbytočnosti všetkých týchto primitívov, rovnako ako som presvedčený o zbytočnosti ľudí úmyselne páchajúcich závažné trestné činy. Byť to na mne, uzákonil by som, aby ten kto sa správa ako zviera bol ako zviera aj oficiálne odvlečený na tiché odľahlé miesto, tam zabitý a hodený do jamy k ostatným jeho druhu. Kašľať na druhé šance, na to či majú rodinu, alebo priateľov. Čo už s človekom, čo v aute ohrozuje všetkých ostatných a potom rozbije hlavu a auto tomu, kto sa naňho odváži zatrúbiť? Načo nám je? Čo máme ako ľudia z toho, že taký niekto žije? Ľudí je veľa a žijú v istom systéme postavenom na základnej slušnosti, nezávisle od politického či náboženského systému na ich teritóriu. Tí, ktorí idú hrubo proti tomuto úzu nech sú zabití. Je to prospešné, slušných ľudí to menej stresuje, malo by to aj ekonomický efekt. Prečo sa zaoberať polepšovaním vrahov, zlodejov a násilníkov? Škoda snahy, škoda jedla pre dobytok, ktorý potom ani len zjesť nemôžeme. Pamätám si na fámu podľa ktorej kedysi v povestnom vrakuňskom Pentagone otec niektorej z mála zvyšných slušných rodín po nociach podrezával feťákov, bežne v rámci absťáku terorizujúcich okolie a obyvateľov paneláku. Len si počkal kým sa zvalia do svojich výkalov a vyriešil rázne problém celého okolia a aj ich samých. Chcel by som aby tá fáma bola pravdivá, aby naozaj existoval človek, ktorý týmto spôsobom zoberie na seba zodpovednosť a zbaví svet prebytočného odpadu, pretože ten odpad začal zapáchať pred dverami, za ktorými bývajú jeho deti. Viem, romantická idea, ale veď každý musíme mať nejaký nesplniteľný sen.

Dá sa namietať, že toto sme tu už raz mali a dnešný humanitný systém to prekonáva, že naša schopnosť odpúšťať nás vraj robí lepšími. Ale na toto všetko sa môžem vysrať, vždy keď zažijem, alebo len niekde v médiách vidím situáciu opisujúcu stretnutie človeka a zvieraťa. Nemám chuť zájsť v tolerancii tak ďaleko, že budem tolerovať ľudí, ktorí tú toleranciu nemienia nijako oplácať. Však oni by si po poprave dobre rozmysleli, či si ešte niekedy budú vybíjať na verejnosti svoju zakomplexovanú agresiu.

V utorok v správach najskôr išlo, že Severná Kórea spravila napriek všetkému jadrový test (Európska únia ani tak nezastaví svoju pomoc režimu) a potom že Václav Havel na akomsi stupídnom hipisáckom kongrese v Prahe (featuring Dalajláma) seriózne vyzval na ustanovanie medzinárodného morálneho a etického kódexu, ktorý by mal zabezpečiť mier a porozumenie medzi národmi. Nuž, pobavil som sa.