Keby bolo celý rok leto!

Chcela by som bývať niekde, kde je stabilná klíma a ročné obdobia sa na seba podobajú ako vajce vajcu. Niekde, kde je po celý rok počasie ako u nás na prelome jari a leta, niečo na spôsob Beverly Hills, len nie až také horúce. Brende a Kelly som okrem školských skriniek závidela len jedno: po celý rok nosili letné oblečenie a naboso našuchnuté topánky. Čo by som dala za to, keby som si nemusela kupovať roláky, svetre, hrubé mikiny, čiapky, rukavice a šály. Keby som si nemusela navliekať čižmy a v najväčších mrazoch s odporom aj pančuchy. V hrubej bunde nemôžem ani poriadne pripažiť, v kožuchu zase vzpažiť, rukavice si musím podchvíľou stiahnuť, oči mi od vetra a mrazu slzia a nos mám ako notorik, keď sa konečne dobrodím do tepla, pre zmenu mi začne z neho tiecť. Môžem si len gratulovať, že nenosím okuliare, inak by sa mi 20-krát za deň zahmlili.

Chladnejšie mesiace človeka oberajú o dôstojnosť, ale keď chcem žiť tam, kde moja rodina a priatelia, musím to pretrpieť. Trpieť začínam už teraz: napriek príjemnej teplote sa dni skracujú, letné oblečenie pomaly ukladám na jesenný a zimný spánok a moje pokusy o účes kazí vietor.

Vyťahovanie dlhšie nenosených vecí zo skrine však prináša aj prekvapenia. Nech sa akokoľvek snažím odkladať veci čisté a bez drobných vecí vo vreckách, neraz v nich nájdem kúsok zakonzervovanej minulosti. Spolu so starými lístkami z kina sa mi vybavia filmy, pach v kinosále, osoba, s ktorou som tam bola, o čom sme sa rozprávali a kam sme zašli po filme na drink. Keď nahmatám vysušený gaštan z minulej jesene, spomeniem si na firmu, v ktorej som vtedy robila, aj na bezútešné rána, keď som cestou do práce zodvihla aspoň zopár gaštanov pre potešenie. V mikine zas nachádzam paličku a obal z lízanky od kamaráta, s ktorým sme si pred rokom púšťali šarkana a smiali sme sa na tom, že máme z tej lízanky modré jazyky.

Nedávno mi kamarátka darovala sukňu. Vraj už ju neoblečie, vzdychla si, keď mi ju dávala. Vzdychla si nie pre tých pár kíl navyše, ale pri spomienke na to, že v tej sukni strávila najkrajšie leto svojho života, v komunite novodobých hipíkov v chatrčiach na pláži, zamilovaná na život a na smrť. Láska sa rozplynula do nenávratna, kamarátka sa z toho spamätáva doteraz. Ja som v zadnom vrecku tej sukne našla lístok do múzea v Ríme, spráchnivenú gumičku do vlasov a malú mušľu. Chvíľu som váhala, či jej to mám odovzdať, ale keď som si spomenula, ako utrápene sa tvári vždy, keď o tom období hovorí, radšej som jej o tom ani nepovedala. Neviem, či som urobila dobre, predsa len sú to jej spomienky a jej minulosť, hoci bolí. Myslím si, že na niektoré udalosti a úseky života je lepšie zabudnúť a nepripomínať si ich, aj keď ony sa občas pripomenú samy, zrazu ich nahmatáme vo vrecku, pichnú nás ako stará hrdzavá vidlička a ďalej sa tvária, že si tam len tak zabudnuté ležia. Aj preto nemám rada striedanie ročných období a kolobeh oblečenia v šatníku. Keby tak bolo celý rok leto!

Ďalšie články z utorka 5. septembra 2006
Eli Elias: Kapitola trinásta – Návrat strateného fotra alebo Ako presťahovať skriňu a neumrieť
Imrich Rešeta ml.: Animovaný kráľ roka parkuje v kine
Jozef Václavek: Trošku logiky do toho umierania