Ma?ana! Robota neutečie.

Čo sa oddávna považuje za metlu ľudstva, vie snáď každý. Naša generácia, a snáď už aj generácia našich rodičov, má však nový, účinnejší typ metly – workoholizmus. Sledujem, ako zametá mojimi kamarátmi, známymi a v poslednom čase tuším aj mnou. Prácu si takmer denne nosím domov, neraz chodím spať hlboko po polnoci, úplne voľný víkend som nemala, ani nepamätám a na dovolenke som nebola niekoľko rokov. Zamýšľam sa nad tým čoraz intenzívnejšie, lebo únava – nie bežná, chronická – sa hlási o slovo. Vyčerpané telo aj hlava si žiadajú zadosťučinenie: zbaľ kufre, naskoč do lietadla, vystri sa pod slnečník na pláži. Nečítaj, listuj obrázkové časopisy, bezmyšlienkovite plávaj, napchávaj sa exotickým ovocím a nakupuj suveníry.
- Nie nie, milí moji, snažím sa ich umlčať. Až na jeseň, možno.
- Áno, tú zákazku beriem, spravím to cez víkend, hovorím do slúchadla.
- Jasné, pozriem sa ti na to, ale až večer, po práci, neodolám prosbe kamarátky.
- Vyzeráš ako treska v majonéze, okomentujem pohľad na seba v zrkadle o pol druhej v noci a idem spať. Hlavne že mám všetko hotové.

Je to neduh, alebo nevyhnutnosť? Či nebodaj láska k práci? Našťastie, práca ma baví, ale až taká láska to nie je.

Špekulovala som nad tým aj v súvislosti so včerajším Elenkiným úvodníkom. Či niekto nechce workoholizmom zbohatnúť, aby bol šťastný a slobodný. Ale nie: ľudia, ktorí pracujú ako draci a denne na slabé štyri hodiny doslova padajú do postele, sú skôr nešťastní a vystresovaní, lebo práca je pre nich predovšetkým droga, a ako to už pri návykových látkach býva, nevedia jej odolať, nevedia vypnúť a oddychovať, nedokážu na ňu nemyslieť, hoci po čase by už aj chceli. A sú aj sebeckí, pretože im neostáva čas na rodinu a priateľov a riskujú, že o nich prídu.

Prečo teda pracujeme viac než štandardných 42,5 hodiny týždenne? Myslím, že do veľkej miery je to dobrovoľné, inak by to nebol workoholizmus, ale nútené práce. (Nehovorím o zamestnaniach, ako sú lekári, zdravotné sestry, či do úmoru tácky nosiace čašníčky.) Často si na plecia naložíme po okraj únosnosti len preto, aby nám neostával čas na súkromný život. Ten je buď prázdny, alebo naopak – príliš plný problémov, ktoré nemáme chuť riešiť a pracovná vyťaženosť je predsa skvelé alibi. A napokon si tie „milióny“ za prebdené noci a nervózne víkendy ani neužijeme, lebo nemáme kedy, respektíve si ich nevychutnáme, pretože v podvedomí nám blikajú dedlajny a kolónka „mám spraviť“. Uvedomila som si, ako ťažko sa mi na rôzne pracovné ponuky hovorí „nie“. Dávam si záväzok, že pri najbližšej príležitosti to poviem. A na jesennú dovolenku pôjdem, na dva týždne, niekam ďaleko, bez roamingu.
A čo vy? Dúfam, že väčšina z vás číta tento úvodník v netcafé kúsok od pláže. 

Ďalšie články z utorka 12. júla 2006
Eli Elias: Kapitola piata – Do prdele s genofondom alebo Dá sa vôbec zvracať spôsobne? 
Juraj Malíček: Ohavné znásilnenie Salmy a Penélope
Rado Ondřejíček: Naša hudba na Bažant Pohode 2006
Ján JoFIX Čičmanec: Cyberpunkové jatky v Hongkongu