Som nadradená menšina

Narodil som sa s pocitom, že som tak trochu dokonalý. Od ranej mladosti sa prísne vyhýbam všetkému, čo by len trochu zaváňalo komerciou. V živote som nevidel VyVolených, neviem, kto vlastne vysielal Superstar a so svojím káblovým operátorom som zrušil zmluvu po tom, čo som zistil, že má v ponuke Novu. Nejem v McDonalde, náruživo navštevujem filmové kluby, moje deti oblečené v ručne štrikovaných svetríkoch z fair trade vlny lamy alpaky strieľajú z brokovnice na plagát Richarda Rybníčka.

Mainstream je podľa mňa totiž to najhoršie slovo na svete.

V aute počúvam kazety alebo menšinové rádiá a netuším, kto je Igor Timko. A mám potrebu to povedať. Irituje ma, keď o ňom niekde čítam, nechápem, prečo sa o ňom všetci bavia a kebyže ho stretnem na ulici, nikdy v živote by som ho nepozdravil. Aj keby som vedel, ktorý to je. Viete, už som sa narodil s pocitom, že som tak trochu dokonalý a chcem, aby boli takí aj ostatní. Pod rôzne mainstreamové články na internete vždy náležite napíšem, že neviem, o čom sú, lebo nepoznám Igora Timka, nevidel som Superstar a doma nemáme Novu.

Už dlhšie sledujem, kam spejeme s celou našou kultúrou a vždy som bol rád, že som iný. A patrične si na tom zakladám. Pozorne analyzujem, či moja obľúbená kapela dodržuje prísne štandardy nekomerčnosti a či je dostatočne menšinová: ak prekročí isté hranice, má smolu. Prestanem ju počúvať, jej albumy vyhodím, plagáty strhnem a dám deťom vo svetríkoch z fair trade vlny lamy alpaky. Sám si dokonca prikážem dvestokrát napísať, že kapelu už nepoznám a neviem, čo je zač.

Potom to už ide ľahko: irituje ma, keď o nej niekde čítam, nechápem, prečo sa o nej všetci bavia a kebyže jej členov stretnem na ulici, nikdy v živote by som ich nepozdravil.

Aj keby som vedel, ktorí to sú.

Záleží mi na tom, aby to konečne začali cítiť aj ostatní. Nedokonalých ľudí je na svete dosť, takých ako ja málo. Píšem do diskusií a do rôznych fór a každému pripomínam, aký som. Ako tomuto všetkému nerozumiem, ako toto všetko nepočúvam, ako nikoho nepoznám. A stále dokola, len aby sa to vedelo.

Pre všetko toto chcem vyjadriť nespokojnosť, že už aj na tomto, inak celkom vkusne menšinovo orientovanom webe, sa objavil článok, ktorý opäť len podporuje tieto hviezdičky.

Som raz taký. Zo všetkého najviac nemám rád, keď v nejakej kaviarni z ničoho nič a bez varovania pustia nejaké nemenšinové rádio. V tej chvíli si narýchlo musím zbaliť svoje veci a zdrhnúť s čo možno najmenšou psychickou ujmou: čašník môže na prepitné pokojne zabudnúť. Raz dokonca nejaký blbec s typicky mainstreamovým úsmevom pustil Igora Timka a ja som musel utiecť bez platenia. Teda, nebol som si istý, či je to určite Igor Timko, pretože neviem, o koho ide, ale chápete, viem svoje.

Celkovo mi totiž vadí, ako sú tieto rýchlokvasené hviezdy pretláčané v novinách. Aj keď ja, prirodzene, tie noviny nečítam. Ale viem si to predstaviť. Vadí mi, čo spravil Richard Rybníček zo Slovenskej televízie, i keď som jeho programy, prirodzene, nikdy v živote nevidel. Vadí mi, že všetci píšu o Superstar a o tom, čo videli na Nove, pretože je to všetko brak a ja sa braku vyhýbam. Ja v aute počúvam kazety a všetko ostatné mi nič nehovorí: ani Timko, ani Superstar, ani VyVolení.

A keď som minule videl transvestitu Erika, nepozdravil som ho a úplne prirodzene sklopil zrak do zeme.

Ďalšie články zo stredy 9. augusta 2006
Lukáš Krivošík: Frázy, frázy a ešte raz frázy
Peter Pišťanek: Môže byť dieťa erotomanom?
Imrich Rešeta ml.: Zmeny, novinky a hlavne dobré filmy