Hviezdne vojny sú fasa film!

V prvom rade ďakujem komusi s nickom knourjuraj za výborný názov úvodníka a vlastne aj za tému.

Hviezde vojny sú vždy téma, a vždy veľká téma, fenomén, do ktorého si ľudia potrebujú kopnúť len tak, kedykoľvek, keď sa dá, hoci už sú za zenitom. Pohŕdanie je namieste, asi, veď zvykneme pohŕdať vecami, ktorým nerozumieme, nechceme rozumieť, alebo si jednoducho myslíme, že na nich niet čomu rozumieť. Samozrejme, nik nemusí mať Hviezdne vojny rád, nik ich ani nemusí rešpektovať a neuveriteľne bohatému Lucasovi to môže byť celkom jedno, ale čosi Hviezdnym vojnám neuprieme. Sú priezračne jednoduché a chýba im irónia. Celkom. Už to stačí, aby sme na ne nakydali, koľko sa dá. Pokojne, im to neublíži a nikomu, kto ich má rád.

Hviezdne vojny milujem od útleho detstva. Po prvýkrát som ich videl na videu 2000 dakedy na úsvite osemdesiatych rokov minulého storočia a pamätám si dodnes, ako nabúrali môj detský svet plný Rytiera Búrku, Štyroch tankistov a psa, Majky z Gurunu a vynálezov uja Elektróna. Moja láska k nim však nie je len sladkobôľnou nostalgiou za detstvom, ktoré sa nevráti, naopak, je oslavou detstva, ktoré prešlo do puberty a dospelosti bez toho, že by som sa ho niekedy musel zriecť. A to deti nemám rád a ani seba som v tom veku nemal.

Píšuc o Hviezdnych vojnách, chcem sa dôsledne vyvarovať akéhokoľvek ich spájania s umením akéhokoľvek druhu – našťastie, v tomto prípade to napadne len málokomu. A to je dobre, lebo umenie, UMENIE je po druhej svetovej vojne a hrôzach holokaustu mŕtvejšie ako smradľavý hnijúci korpus Nietzscheho Boha. Zoči-voči obrovskému utrpeniu a predovšetkým jeho reflexii sa nedá tvoriť ani o DOBRE, ani o ZLE, ani o LÁSKE, PRAVDE, CTI, PRIATEĽSTVE, ODDANOSTI, HRDINSTVE, či SMRTI. Dá, čo by sa nedalo, len sa to všetko zdá vedľa skutočnosti desivejšej ako najhoršie nočné mory akési banálne, prázdne, absurdné, zbytočné, neuveriteľné.

Ľudia zvaní umelci sa vynašli, na VEĽKÉ TÉMY jednoducho rezignovali a sústredili sa na témy obyčajné, zdanlivo ľudské, ale nie, len civilné, alebo ešte lepšie, vytiahli do boja so zbraňou kalibru najťažšieho, s iróniou. A cynizmom, ktorý spoľahlivo zrelativizuje každé zlyhanie ľudskosti a z každej VEĽKEJ TÉMY urobí predmet žartu. Nevadí, vďaka tomuto prístupu sme sa jednak aj my stali ironickejšími a cynickejšími, hoci svoj údel nenesieme ľahšie, len sa nám to tak zdá a keď s ním potrebujeme pomoc, zájdeme k terapeutovi, a jednak takto spracované témy dokážeme ľahšie prijať a ľahšie teda prijímame aj samotné umenie. Už to síce nie je UMENIE VEĽKÝCH TÉM, a veľkých príbehov tiež nie, ale keďže to stále vzniká pre autonómnu umeleckú výpoveď, nech je akokoľvek banálna, tak sme spokojní a bahníme si v pocitoch vlastnej výnimočnosti.

Čo sa stalo s VEĽKÝMI TÉMAMI? A s veľkými emóciami, ktorých sú nositeľom, a s veľkými príbehmi, ktoré ich spracovávajú? Zmocnila sa ich mamona, vďaka bohu za ňu, zmocnil sa ich Hollywood a Jackie Collinsová a harlekýnky a čo ja viem čo ešte, vedomý si faktu, že VEĽKÉ TÉMY a VEĽKÉ PRÍBEHY jednoducho potrebujeme, aby sa nám život zdal znesiteľnejší a sme za to ochotní celkom slušne platiť. Elita sa môže dívať skrz prsty koľko chce, ale Titanic, Pearl Harbor, Trója, Indiana Jones, Armagedon, Pretty Woman, Pánovia prsteňov, Matrix, či práve Hviezdne vojny fungujú. Produkty na predaj. A predsa, ony jediné sú schopné vziať aj dnes VEĽKÉ TÉMY a spracovať ich tak, že fungujú, že im rozumie aj človek bez vzdelania a ambícií, ktorý chce na okamih uveriť a snívať. Uveriť, že ešte existuje a je dôležitá LÁSKA, že DOBRO má zmysel, že stále existujú hrdinovia schopní OBETE najvyššej, že pre priateľstvo môže mať zmysel aj SMRŤ. Sú vykalkulované, ale vzhľadom na VEĽKÉ TÉMY, ktoré spracovávajú, v nich niet štipky cynizmu ani irónie. Vytvorili ich ľudia pre peniaze, nie ako umelecké diela, ale ako tovar. Nejde v nich v žiadnom prípade o umeleckú výpoveď, nech je jej zem ľahká, ale o pragmatické poskytnutie služby, za ktorú sa platí. Ale tento tovar funguje a nahrádza nám čosi, čo nám už tzv. súčasné, moderné, či postmoderné umenie, utopené v skrývaní významov a intelektualizme, nedokáže dať. VEĽKÉ TÉMY a VEĽKÉ PRÍBEHY.

Sme cynici a ironici, výborne, pohŕdame Armagedonom, pohŕdame Hviezdnymi vojnami. V poriadku, máme na to sväté právo. Avšak okrem práva máme aj potreby, a tie už umenie napĺňať nedokáže. Tiež by som bol radšej, ak by našu potrebu veľkých tém aj dnes uspokojovala Vojna a mier, ale tie časy sú preč. Našťastie, máme Deň nezávislosti a Hviezdne vojny. Nie sú umením, ale ani ním nepotrebujú byť, hlad po VEĽKÝCH TÉMACH bez prímesi dehonestujúcej odľahčujúcej irónie utíšia rovnako spoľahlivo ako tá Vojna a mier. Nie rovnako kvalitne, ale to by bol iný príbeh. Trpiaci hladom na kvalitu veľmi nedbá, je rád, že sa má ako zasýtiť.

Kopte si do Hviezdnych vojen, koľko chcete, ja viem a cítim svoje.

Ďalšie články zo štvrtka 6. júla 2006
Lukáš Krivošík: Luzovláda
Rado Ondřejíček: Nikto iný vám toľko neponúkne
Peter Pišťanek: Nikdy som to nerobila, neviem ako na to a ani sa mi nechce!
Imrich Rešeta ml.: Hrdina, kam oko dohliadne