Kapiel, kde nejakí chlapíci zložia hudbu postavenú na krížení živých nástrojov so synťákmi, samplermi a sequencermi, a potom na to všetko poštvú urastenú spevuľu, sa v 90. rokoch vyrojilo ako tehotenstiev po výpadku prúdu. Istý čas vzali hitparády do opatery, až kým ich do úzadia nezatlačil návrat nových gitaristov. Nebola to márna vlna, dodnes s láskou spomíname na raných Sneaker Pimps, Air, Lamb, Everything But the Girl alebo napríklad Hooverphonic. Tí dokonca u nás niekoľkokrát zahrali a oba koncerty boli veľmi podarené, najmä vďaka Geike, čo je práve tá dobre urastená, éterická a naživo bezchybne spievajúca spevuľa.
Dnes, v čase, keď podobné projekty sú už skôr záležitosťami príjemnej nostalgie ako neustáleho tešenia sa, s čím novým a úžasným prídu tentoraz, vydávajú Hooverphonic už v poradí piaty album. Ono je to vlastne hneď dvojalbum, aby sme si nemysleli, že sa štyri roky flákali a zmohli sa za ten čas len na jednu bestofku. Koncept je postavený na tom, že prvý disk má názov More Sweet Music a disk druhý zasa No More Sweet Music, takže celé dielo vám v obchode predajú ako No More Sweet Music. Veľmi fikané, da Vinci si hlavu v hrobe trieska, že na to neprišiel prvý.
Nechcem znieť negativisticky, ale koncept je jediný výraznejší nápad, ktorý za viac ako dve hodiny počúvania spozorujete. V prvom rade na oboch diskoch sú tie isté pesničky, v tom istom poradí, ale v dvoch rôznych úpravách. Bystrejší sa už hlásia o slovo, že na More Sweet Music je jedenásť vecí v pokojných, akustickejších verziách, s množstvom slákov a iných hrejivých driev a na No More Sweet Music zasa tých istých 11 trackov, akurát že podaných viac elektronicky, úspornejšie a drsnejšie. Spoločným znakom oboch však je, že sú preprodukované, i keď ten druhý troška menej, a preto z neho občas cítiť aj nejakú radosť z hrania, nie len úporné baštrngovanie nad mixpultom a naháňanie zaplatených symfonikov, aby prišli do štúdia načas.
Prvý disk ide v duchu minulého albumu Jackie Cane. Už na ňom mi vadili pesničky do počtu, akoby kapela nemala dosť trpezlivosti počkať na poriadne nápady a radšej za každú cenu dotiahla do finále aj tie slabšie. No More Sweet Music, žiaľ, iné ako priemerné pesničky neobsahuje. Je to zaujímavý experiment s formou, ale na počúvanie je to nuda.
Áno, mám rád staršie albumy Hooverphonic, najmä Magnificient Tree, na ich koncert hocikedy rád zasa zájdem, ale No More Sweet Music po napísaní tejto recenzie tak skoro do prehrávača nevložím. Možno časom disk číslo dva, aby som sa presvedčil, či sa nestal nejaký zázrak, ale veľmi optimisticky to nevidím.
Hooverphonic – No More Sweet Music (Warner, 2006)
Ďalšie články z utorka 23. mája 2006
Barbora Tinková: Párik papagayov
Maxim E. Matkin: Biologické hodinárky vs. Darcovia spermií
Michaela Malíčková: Seriálový svet dobýja ďalšia sexy blond superhrdinka
Rado Ondřejíček viac od autora »
Hudba pre pamätníkov aj drsných reperov
Polovica Morcheeby, polovica Skye
Celé leto na koncerte
Skvelá hudba celkom legálne
Rozplakať davy, alebo spustiť revolúciu?