Skrotenie zlého bulváru

K bulváru mám pomerne rozporuplný vzťah, za ktorý sa nehanbím. Bleskovky.sk si prečítam každé ráno, ale Nový čas alebo čokoľvek podobné by som si v živote nekúpil. Akože využívam plytko zábavný aspekt toho celého, avšak priamo nepodporujem, a moje ruky teda ostávajú čisté, alebo aspoň napoly čisté. Povedané rečou, akou sa získavajú granty z EÚ, bulvár je pre mňa sociálno-filozofickým študijným materiálom. Najviac ma bavia články bez reálneho základu, ale zato s potenciálom dobrého nadpisu, akurát tak na hranici súdnej žaloby za ohováranie a klamanie spotrebiteľa zároveň. Myslím, že aj celebrity od bulváru existenčne závislé v takýchto chvíľach preklínajú systém, s ktorým sa zaplietli. Mnohí sa už pokúsili pustiť do boja za svoju pochybnú dôstojnosť, ale čo už vyhádate v krajine, kde súdne spory trvajú oveľa dlhšie, ako je polčas rozpadu aj tej najhúževnatejšej televíznej hlásateľky. Na bulvár, zdá sa, treba ísť celkom inak. Práve mám rozčítané Neuveriteľné príbehy od Roalda Dahla. V tejto knižke je návod.

Jedna z poviedok je o dvoch povaľačoch, čo sa rozhodli zarobiť peniaze tým, že zmlátia bulvárneho novinára. Pravda, najskôr si tento akt primitívneho násilia nechali písomne objednať niekoľkými celebritami spoločenského a kultúrneho života, ktoré novinár stihol uraziť vo svojich článkoch. Bohužiaľ, príbeh sa končí, keď sa po prvej akcii obaja novopečení podnikatelia tešia z kalkulácií budúcich ziskov, zatiaľ čo v záujme vlastného bezpečia opúšťajú New York. Síce niečo zarobili a život v štýle nové mesto – noví klienti – jedna zákazka – nové mesto sa im javí ako dobrá perspektíva. Inteligentný čitateľ však tuší, prečo autor práve v tomto momente veľavýznamne poviedku ukončil. Nuž, nič proti morálnemu ponaučeniu, ale myslím, že autor týmto ukončením výrazne podcenil nadčasový potenciál svojho nápadu.

Dovolil by som si túto myšlienku na tomto mieste zodvihnúť z prachu. Nebudeme sa, samozrejme, oháňať hrubým násilím, predsa len som človek jemných spôsobov a svalovo nevýraznej fyzickej konštitúcie, ale je jasné, že aj bez päsťovky medzi svetlá sa dá celkom slušne vyrovnať s duševnou krivdou. Podstatou celého podnikania je založiť si vlastný časopis, distribuovaný zadarmo aspoň v milióne výtlačkov týždenne. Najatá redakcia bude celé dni útrpne listovať bulvár a zostavovať úhľadné zoznamy. Na jednej strane zoznamu budú urazené, ohovorené a inak ako sami sebou zhovadené celebrity, na strane druhej pisálkovia, čo si až doteraz mysleli, že nikomu nestoja za to, aby sa nimi hlbšie zaoberal.

Priebežne s tým, ako obchodné oddelenie osloví dotknuté prominentné milenky, dabingových hercov a tlupy chabého genetického materiálu žijúceho v kamerami prešpikovaných vilách, rozbehnú sa redaktori po stopách svojich bulvárnych kolegov, aby zhromaždili exkluzívny materiál. Po uzávierke začnú rotačky chrliť čísla magazínu „Pomsta je naša“ s článkami ako „Šok! Novinárke z Nového Času NESKUTOČNE smrdia pazuchy“, „Škandál! XY z Plus 7 dní močí po sediačky“ a „Alkoholové orgie bulvárnych fotografov – Preboha, neušetrili ani Okenu“. To všetko doplnené patričnou fotodokumentáciou, nech redakčné mole naplno ochutnajú vlastnej medecíny.

Nepredpokladám, že by bola „Pomsta je naša“ lákavá pre inzerentov, alebo že by si ju zo začiatku bol niekto ochotný kúpiť. Každý jeden článok by však mal dostatok svojich objednávateľov (rozumej sponzorov), ktorí by sa s pocitom zadosťučinenia vyzbierali na prehrabávanie sa v skriniach tých, čo o nich už všeličo napísali. V ústredí by sme mali podrobnú agendu v štýle: Moderátorka XY tento týždeň sponzorovala materiál o alkoholičke zo Slovenky a fotoreportáž z návratu viacerých mediálnych hyen z mondénnej párty, pri ktorom bolo ovracaných 63 percent kríčkov stojacich pozdĺž nepredvídateľne kľukatej trasy. Keď by číslo vyšlo, moderátorka XY a kopa ďalších donorov by sa na chvíľu oddávali radosti z pocitu, že tí, čo si na nich otvárali huby, teraz tie isté huby otvárajú už len tak naprázdno. Na Slovensku, kde si každý myslí, že jeho zlá povesť je len výsledkom nespravodlivej závisti, je ekonomický úspech podobného projektu neodvratný.

Milión kusov pravidelne rozdistribuovaných všade, kam chodia ľudia, by si po čase našlo svojich priaznivcov, ešte aj tí inzerenti by sa nakoniec ozvali. Na nejaký ten leták lokálneho supermarketu objasňujúci nekalý konkurenčný boj a prchkú novinársku neobjektivitu v pozadí penicilínových kurčiat v chladiacich boxoch by sa miesto zaiste ušetrilo.

Bulvár by nebol porazený, ale skrotený, a to ešte vlastnými zbraňami. Čím viac by sa bránil, tým viac by sa mal kto mstiť. Načo sa strápňovať po súdoch, keď môžete hady na svojej celebritnej hrudi ohovoriť v najčítanejšom periodiku na trhu? Mediálne perpetuum mobile. A to si Roald Dahl pred pár desiatkami rokov myslel, že prenasledovať bulvárnych novinárov nemôže byť zdrojom stáleho príjmu.

Ďalšie články zo stredy 10. mája 2006
Lukáš Krivošík: Prvý máj verzus Deň daňovej slobody
Juraj Malíček: Misia: zbytočná
Peter Pišťanek: Intímna besiedka