Vďaka, Lojzo!

Foto: www.lojzo.sk

Mal som asi tak deväť rokov, keď mi bratranec požičal domov kazetový magnetofón značky Audioton aj s nálepkou z banánov na ľavom reproduktore, sťaby coolovou ozdobou. V princípe išlo o zapožičanie mierne čudného charakteru, pretože som v tom čase nebol majiteľom ani jednej audiokazety, čo výrazne znižovalo možnosti využitia onoho vzácneho prístroja. Ale zasa na druhej strane, mal som magneťák, a to tiež nebolo na zahodenie.

Mama mala kamarátku v závodnom rozhlase a tá mi nahrala kazetu, ako sa na polovicu 80. rokov patrilo – z jednej strany Elán, z druhej Francesco Napoli. Musím sa priznať, i keď nie celkom bez hanby, že Francesca som si vcelku obľúbil. Z Elánu som vydržal len Smrtku na pražskom orloji, a tak, keď ma prestalo baviť aj „arííívedééérčííí róóóma“, vzal som kazetu a šiel som za bratrancom, nech mi na ňu nahrá niečo iné. Bratranec bol odo mňa starší (už vtedy a ostal starším dodnes). V súčasnosti sa mnoho rokov živí ako poisťovák a ide mu to mimoriadne dobre, takže sa nemožno čudovať, že isté schopnosti boli u neho badateľné už v teenagerskom veku. Ani som mu poriadne nestihol povedať, čo chcem, a hneď ma odrbal. Vzal moju novučičkú, raz nahratú tédékáčku a dal mi za ňu mnohonásobne premazanú, ošumelú emgetonku, čo ledva držala pokope, ale, samozrejme, so slovami, že sa slziac vzdáva najväčšieho klenotu, čo má. Netušil som síce, prečo mal svoju najobľúbenejšiu pásku schovanú v prachu na spodku zásuvky, ale dostal som novú hudbu a niesol som si ju domov.

Strana A – dáky pán spieval po nemecky a občas dosť kričal. Vtedy som ešte nevedel, že nemčina je jazyk vhodný akurát tak na nadávanie služobníctvu, takže sa mi ani nezdalo také zvrhlé, že ním niekto môže spievať populárnu hudbu. Najskôr som to síce len pretáčal, ale zakrátko sa strana A stala rovnocenným partnerom strane B.

Stranu B som mohol počúvať stále dookola a presne to som asi tak polroka robil. Bolo to to najzábavnejšie, čo som dovtedy počul. Napríklad pesnička o chlapíkovi, čo sa rozhodol na dedinskom ihrisku usporiadať koridu – tú som v letných táboroch spieval ostatným deťom pri ohníku vždy, keď som mal čo i len najmenšiu príležitosť. Sčasti preto, že sa zdala vtipná aj ostatným a sčasti preto, že v tom čase som ešte nevedel, že neviem spievať. Dobrá bola aj tá o vytápaní susedov, o tlačenici v MHD, o pomeroch v divadle, o náročnej Anči drahej ako Volvo, Lenke zaťaženej na Taliansko, alebo o Vincentke van Gogovej.
Že sa kapela volá LOJZO, aj čo tá skratka znamená, som sa dozvedel pár mesiacov nato, keď zavítali do dubnického kulturáku. Máločo sa mi páčilo viac, veď uznajte: banda chlapíkov v teplákoch a baretkách, kde ten hlavný má na harmonike nakresleného naťahovacieho psa a primontované telefónne slúchadlo! Keď som neskôr v dospelosti prehodnotil vzťah k množstvu v detstve a puberte obľúbených vecí (Timur a jeho družina, dancefloor, film The Wall, atď.), Lojzovci nemuseli z výslnia odísť ani o krok. Nahrali dva výborné albumy, vytvorili zopár zábavných televíznych skečov, vymysleli rýmy ako „Ja a celý orchester / párky, pivo worchester“, „Po výdatnej masáži prechádzam sa v pasáži“ a zo všetkého najviac ukázali, že masy možno zabávať s gráciou a oveľa inteligentnejšie ako dáky Senzus a Drišľak.

Starú kazetu by som asi už nenašiel. Koniec koncov, odkedy bývam v Bratislave, spomenul som si na ňu presne dvakrát. Prvýkrát, keď zomrel Falco, lebo to bol ten pán zo strany A a žiaľ – druhýkrát minulý týždeň, keď zomrel Marian Kochanský.

Ďakujem, bola to najlepšia kazeta, čo som kedy mal.

---

Ďalšie články zo stredy 3. mája 2006
Lukáš Krivošík: Planéta opíc
Imrich Rešeta ml.: Priam komiksový príbeh gejše
Peter Pišťanek: Intímna besiedka

Rado Ondřejíček  viac od autora »
Vaše reakcie [21]

:: Súvisiace reklamné odkazy